2.2.2
Náboženské predstavy, pohrebný rituál
3.1 Panteón
bohov, polobohov a démonov
3.2 Sviatky
pohanov, oslavy jednotlivých bohov
3.3 Pohanské
občiny na Slovensku v súčasnosti
Veles, Vesna, Dažďbog, Svarog, Radegast,... tieto mená v dnešnej dobe hovoria ľuďom len veľmi málo. Babu Jagu, Vodníka či Rusalky zas často vnímame len ako rozprávkové bytosti, a pritom títo všetci a mnohí ďalší tvoria bohatý panteón bohov a polobohov Slovanov, národa starého približne 4000 rokov.
Nie každý pozná dejiny a historickú úlohu, ktorú Slovania počas svojho vývoja zohrali. Mali veľký podiel na sťahovaní národov v 5. a 6. storočí n.l. a dokonca Uhorsko, v ktorom bol slovenský národ 1000 rokov utláčaný, stálo na slovanských základoch a federatívnych zväzkoch národov.
Hodnoty,
ktoré nám ponúka starý a slávny národ, boli a v súčasnosti sú
nahrádzané kultúrou okolitého sveta, resp. jej výpredajom. Ako ľahko preberáme
názory a kultúru, bez toho aby sme tento svet bližšie poznali. Ako ťažko
sa vraciame ku kultúrnym odkazom našich predkov. Ostalo v nás niečo? Je to
súčasť nášho vývoja? Existujú hodnoty viery a kultúry, ktoré sú postavené
na pevných základoch našich vlastných dejín. Od dávnych čias sú tu hodnoty ako
láska, zdravie, majetok či dobré vlastnosti.
Hodnoty „starej“ viery sú v podstate
rovnaké ako tie „nové“, len sú často deformované, resp. zle vykladané.
Staroslovanská viera
– čo to vlastne je, na čom je postavená? Čo poskytovala svojim prívržencom? Je
naozaj také primitívna, za akú sa zvykne považovať? Prečo sa potom táto viera
udržala tak dlho v takom kultúrnom národe, akým Slovania boli?
Rokom 989, kedy
knieža Vladimír prijal kresťanskú vieru, staroverie začalo potláčanie, pohanské
sviatky boli zastierané kresťanskými, pohanskí bohovia nahrádzaní svätými
kresťanov. Zničené chrámy a modly neveštili nič dobré pre pohanskú
kultúru. Pohanskí bohovia a viera sa na dlhú dobu stratili...
Cieľom tejto práce
teda bolo poukázať na slávnu minulosť našich predkov, ich náboženstvo, zvyky a
kultúru, ktorá aj napriek vyše tisícročnej snahe kresťanstva o potlačenie
prežila a má čo povedať, a tiež dostať staroverie do väčšej pozornosti aspoň
najbližšieho okolia, oboznámiť ľudí s jeho fungovaním v súčasnosti
a kresťanstvu a východným náboženstvám nastaviť zrkadlo hodnôt,
ktoré stále napriek nášmu poznaniu hľadáme, hoci už dávno boli poznané.
Prvým
krokom bolo zhromaždenie čo najväčšieho množstva informácií o danej
problematike z troch zdrojov – písané slovo, hovorené slovo a
kultúrne pamiatky.
V literatúre
a na internete sa nachádza relatívne veľké množstvo rôznych textov,
historicky podložených aj nepodložených, avšak uvedené informácie sú rôznorodé
a často si navzájom odporujú – z tej doby sa veľa nezachovalo,
pretože mýty neboli nikdy zapísané, pohanské svätyne a modly boli zničené
v rámci christianizácie a na ich miestach vybudované kresťanské
chrámy ako prostriedok prilákania pohanov ku kresťanskej cirkvi.
Slovanskí bohovia sú
dnes už len mená, o ich kultoch vieme len to málo, čo sa zachovalo po ich
potlačením kresťanstvom. V priebehu času sa niekde dokonca nahradili
pôvodné pohanské postavy a sviatky kresťanskými. Aj preto bolo náročné utvoriť
si pohľad na pohanstvo ako celok a pochopiť ho ako vieru.
Z toho dôvodu boli dôležitou súčasťou
práce rozhovory s členmi slovenských pohanských občín (Paromova Dúbrava,
Perúnov Kruh, Bratstvo Perúnovej Sekery), s ktorých pomocou sa nám
podarilo zistiť, čo pohanstvo v dnešnej dobe ľuďom ponúka a čo pre
nich znamená, poskytli nám prístup k ich materiálom (povesti, Velesov
lunárny kalendár, záznamy o akciách). Veľkú pomoc znamenali tiež ľudia,
ktorí sa tejto problematike profesionálne venujú - z ich strany išlo hlavne
o usmernenie, ktorým otázkam sa treba venovať. Poskytli „pohľad zvonku“
a často protipól k názorom členov občín. Diskusie, nové nápady,
postrehy a hlavne z toho vychádzajúce konfrontácie jednotlivých
skupín, toto všetko dopomohlo k celkovému pochopeniu problematiky.
Základom tejto práce
sú teda okrem dostupnej literatúry závery týchto pracovných skupín, kde bolo
treba citlivo vnímať historický vzťah pohanov a kresťanov, prvky
nacionalizmu ako sprievodného znaku niektorých
častí našich dejín, či časovú a obsahovú deformáciu informácii .
Poslednou
fázou bolo nájsť takú formu, ktorá by poukázala nielen na kultúru Slovanov, ale
ukázala aj cestu k objaveniu hodnôt, ktoré prežili aj napriek tisícročnej
snahe kresťanstva o potlačenie.
Slovania vznikli
približne v dobe bronzovej (2. tisícročie p.n.l.), kedy sa podobne ako
ostatné indoeurópske národy rozchádzali zo svojej spoločnej pravlasti (oblasť
okolo Kaspického mora). Pravlasťou Slovanov sa však nazýva oblasť ohraničená
riekami Odra, Visla a Dneper, kde ukončili svoj zjednocovací proces
a sformovali sa do celistvého národa.
Za dvetisíc rokov
existencie sa z nich vyvinula vyspelá civilizácia s pevne vytvoreným
politickým a kultúrnym systémom a rozrástli sa až tak, že začali
opúšťať pravlasť a dobýjať nové územia. Prvý nápor Slovanov bol
nasmerovaný na juh Európy, kde sa dostali až po Grécko a to bol ich prvý
kontaktu so skutočnou civilizáciou. Ďalšie nápory smerovali na západ proti
Germánom a napokon na sever a východ. Prvých slovanských vojnových
vĺn sa zúčastnilo 1 720 000 – 2 360 000 ľudí, čo
predstavuje silu, ktorej sa nikto nevedel postaviť. Počas týchto presunov sa
ich vetvy, východná, západná a južná, ešte viac kultúrne a jazykovo
odlíšili. Hlavné dejstvo mohutnej vojny sa skončilo počas dvoch storočí.
Slovania sa usadili popri Dunaji (oblasti Bulharska a bývalého Uhorska), odkiaľ
sa ďalej rozšírili, takže obývali veľkú časť Európy – takmer celú jej východnú
polovicu medzi Čiernym, Baltickým, Adriatickým a Egejským morom.
V súčasnosti sú
Slovania v Európe rozšírení takto:
Lužičania Poliaci Ukrajinci Rusi
Česi Moravania Slováci Bielorusi
Slovinci (Maďari)
Chorváti (Rumuni)
Srbi
Macedónci Kašubovia
Prvotné náboženstvo
Slovanov bolo pohanské. Veľa správ sa o ňom nezachovalo, pretože mýty
nikdy nenadobudli písanú podobu a po prestúpení ruského kniežaťa Vladimíra
na pravoslávnu vieru roku 989 (po prežití života typického pre staroslovanské kniežatá
s množstvom žien a mileniek) nastalo drancovanie pohanských chrámov.
Aj posledné ostatky pohanstva museli ustúpiť, a to
účinkovaním východnej (byzantskej) aj západnej (latinskej) cirkvi.
To málo, čo sa
zachovalo, je z veľkej miery ovplyvnené kresťanstvom (nahradenie pôvodných
bohov kresťanskými svätými, zastretie pohanských sviatkov kresťanskými)
a náboženstvom severských bojovníkov, ktorých mocenský význam
v Kyjeve a Novgorode znamenal stotožnenie ruského boha Perúna
s germánskym Thorom a prebratie niektorých legiend. Ani tieto údaje nie sú
spoľahlivé, pretože sú neúplné, útržkovité a často vymyslené.
Filozofiu
slovanského pohanstva vyjadrujú nasledujúce tri myšlienky:
1. Vesmír sa nachádza v
rovnováhe. Súlad Života a Smrti, súlad sústredenia Vzniku a Zániku je
prirodzeným poriadkom všetkého vo vesmíre. Akékoľvek narušenie tohto poriadku
je Zlo a musí vyvolávať odvetnú reakciu. Život je Dobro. Slovania sú bojovníci
Dobra. Takými ich urobila Príroda.
2. Rod – to je veľký Boh Života,
tvoriaci všetko živé, prenášajúci svojho ducha na všetok život. Neoduševnená
bytosť nemôže byt živá, je to len chodiace telo. V sile Poriadku duch živej
podstaty nemizne, ale sa voľne prenáša do inej formy.
3. Rod pridelil Slovanom
osobitnú úlohu v protiklade Života a Smrti. Sú predvojom. Túto úlohu prvý
ukázal Svarog – Prapredok, od ktorého Slovania vedú svoj rod (národ). Svarog
bol prvým Slovanom, tým, čo urobil Slovanov Slovanmi. On ich zmenil a dal im
všetko: kultúru, zvyky, vojenskú statočnosť, ciele a úlohy udržovania
slovanského etnika. Práve zo Svaroga, z Jeho zákonov, zákonov Irije (Pravi), sa
začala vytvárať veľká Slovanská civilizácia. Od tých dávnych čias každý Slovan
po krvi, nasledujúci ducha Roda a zákony Svaroga – zákony boja so silami Smrti
– Zániku, získal právo na nesmrteľnú podobu. Ich cieľom je teda boj so Zlom.
Starí Slovania
nemali vyvinutý klérus v takej podobe, ako ho poznáme dnes napríklad v
kresťanskej cirkvi, kde platí tvrdý hierarchický systém a pevná organizácia.
Za slovanských
duchovných možno považovať vedmy, vedomcov, kňazov, žrecov, mudrcov. Vedmy a
vedomci “vedeli”, vyznali sa v prírode, praktizovali prírodné liečiteľstvo ako
i liečiteľstvo samotné. Svedčia o tom nálezy zahojených lebiek spred
veľkomoravského obdobia, ktoré hovoria o operáciách hlavy.
Klasickým duchovným,
ktorý vykonával náboženské obrady a prinášal bohom obety, bol žrec (paralela
druida) a nazýval sa aj volchv. Kňazi - žreci boli duchovnými a
pravdepodobne aj politickými vodcami obce (slová kňaz a knieža sú toho istého
slovotvorného základu a pochádzajú z toho istého slova; k rozštiepeniu
týchto funkcii došlo asi na prelome tisícročí).
Vedmi, vedomcov a
žrecov často kresťanskí mnísi obviňovali z čarodejníctva. Slovo
„čarodejnica“ však u Slovanov neobsahovalo ten diabolský prvok, ktorý mu
vtlačila kresťanská cirkev. Neboli škodlivými bytosťami.
Nositeľmi pôvodnej
viery však boli napríklad aj pastieri, ktorí v izolovaných horách až dodnes
vykonávali tisícročné obrady, gazdiné a gazdovia, ktorí vykonávali “hospodársku
mágiu”, dedinské “veľké matky”, teda takmer všetci obyvatelia.
U starých Slovanov
bolo medzi duchovnými veľké množstvo žien. Ženy boli v spoločnosti uznávané a
to nielen ako nositeľky života, ale aj ako osobnosti. Z toho vyplýva, že silne
patriarchálnu spoločnosť u nás zaviedlo až kresťanstvo.
Stvorenie sveta
Na začiatku vekov
bola veľká tma. V tej tme bolo Zlaté vajce, v ktorom prebýval Rod - pôvodca
všetkého. Rod zrodil lásku - Ladu - matku a silou lásky rozbil zvnútra Zlaté
vajce a stvoril Vesmír - nespočítateľné množstvo hviezdnych svetov a tiež náš
svet. Tak Rod zrodil všetko, čo vidíme okolo, všetko, čo nazývame Prírodou.
Slnko, ktoré vyšlo z Rodovej tváre, posadil do zlatej loďky a Mesiac do
striebornej.
Potom Rod vypustil
zo svojich úst dych, z ktorého sa zrodil Svarog - Nebeský otec a vták Mater
Sva. Svarog ukončil stvorenie sveta. Stal sa hospodárom Zeme, vladykom
Nebeského cárstva. Svarog rozostavil po svete dvanásť obrovských stĺpov, ktoré
podopierali nebesá. Rod vytvoril vody veľkého mora, z ktorého vystúpila na
hladinu Zemská kačica a porodila mnohých bohov a démonov.
Rod stvoril aj Kravu
Zemun a Kozu Sedun, z ich vemien sa rozlialo mlieko a z jeho kvapiek sa zrodili
hviezdy. Z masla bola vytvorená Matička Zem. Potom Rod vytvoril kameň bytia
Alatyr, ktorý bol stredom sveta a vhodil ho do mora. Raz ho z morského dna
vytiahla Zemská kačica. Alatyr bol veľmi malý, a tak ho kačica chcela skryť vo
svojom zobáku. No Svarog vyriekol čarovné Slovo a kameň začal rásť, preto ho
Kačica už nemohla udržať a pustila ho. Tam, kde dopadol, vyrástla mohutná
Alatyrská hora.
Svarog udrel po
Alatyre svojim mlatom a z iskier sa zrodili bohovia. Na Alatyre bol bohmi
vytvorený chrám najvyššiemu Rodovi. Potom sa Alatyr stal obetným kameňom
najvyššieho Roda. Na ňom Rod prináša sám seba ako obetu (žertvu) a premieňa sa
na Alatyrský kameň.
Z iskier
vyprsknutých z kameňa sa zrodil boh ohňa Svarožič a tiež všetci nebeskí Ratiči
- bojovníci Svaroga. Svarogovým úderom sa vzňal obrovský oheň, z ktorého sa
zdvihol Boží vietor - tak sa zrodil boh vetrov Stribog. On začal rozdúchavať
obrovské plamene Svarogove a Svarožičove.
Veľký Čierny Had,
zrodený zo Zemskej kačice si zmyslel napodobniť Svaroga. Priplazil sa k Alatyru
a udrel po ňom mlatom. Z toho úderu sa po svete rozleteli čierne iskry - tak sa
zrodili temné sily, démoni. Vtedy Svarožič prišiel, aby bojoval s veľkým
Čiernym Hadom a s jeho bojovníkmi. No nemal dosť síl, aby ho premohol. Vtedy
had ovinul Zem hmlou.
Svarožič vystúpil do
neba za svojím otcom Svarogom. Čierny Had priletel do Irije, jazykom rozbil
nebeskú bránu a vliezol do siene, kde sedel na tróne Svarog. Vtedy Svarog a
Svarožič uchopili obrovské rozžeravené kliešte, chytili nimi jazyk Čierneho
Hada a vplietli ho na veľké radlo. Potom týmto radlom rozdelili Zem na
kráľovstvo Jav (Dobra) a kráľovstvo Nav (Zla). V Javi začal vládnuť Svarog, v
Navi Čierny Had.
Po bitke bohov s
Čiernym Hadom Svarog s ostatnými bohmi zišli na Zem. A uvideli, že celá zem
bola zaliata krvou. Rozrezali Matičku Zem a ona pohltila všetku krv. Začali
orať zem. Tam, kde Had vpletený do pluhu, urobil brázdu, začali vytekať rieky
Don, Dunaj a Dneper. Na mieste bitky s Hadom vyrástli Ripejské hory. V
Ripejských horách blízko pri Alatyrskej hore, z ktorej tečie Biela rieka, bola
Svarogom stvorená Irija - nebeské cárstvo bohov. Na tej hore vyrástol posvätný
Dub, zväzujúci svet koreňmi a siahajúci vetvami až do neba.
Stvorenie ľudí
Povesť o zrodení
ľudstva, ktorá kolovala už u stredovekých Slovanov a ruská cirkev v 11. až 16. storočí proti nej
vytrvalo bojovala, hovorí o kulte boha Roda, ktorý tvoril človeka tak, že
hádzal na zem hrudy, z ktorých sa rodia ľudia. Rodovo tvorenie sa netýka len
prvých ľudí, ale pokračuje vlastne neustále a je výrazom všeobecného
presvedčenia, že ľudské bytosti prichádzajú na zem síce zhora, ale základným
materiálom ich telesnosti je hlina zeme. Iná legenda pripisuje úlohu tvorcu
ľudských bytostí Svarogovi: tvrdí, že ľudia vznikli z potu mocného boha.
Kult mŕtvych
Historické
správy o názoroch Praslovanov na posmrtný život sú rozporuplné a nanešťastie
neposkytujú žiadny úplne jasný obraz pôvodných predstáv. Pre záhrobný svet sa
zachovali dva staré pojmy: NAVA a RAJ. Slovania mali prepracovaný a fungujúci
názor na posmrtný život a jeho dôležitosť. Sila ľudí, ktorí žili životom
dobrým, poriadnym a zákonným sa hromadila na strane dobra, kde boli bojovníkmi
za prirodzené, božie a tradičné princípy (dobro). Duše zlých ľudí pridávali
silu zlým bohom a démonom v ich zápase so silami dobra. Zlí ľudia meniaci sa na
upírov, vlkolakov a zlých démonov tvorili armádu, ktorou disponoval Čierny Had.
Toto bipolárne
vnímane života aj smrti je doložené nepriamo v mnohých náznakoch, artefaktoch a
aj v samotnom systéme božstiev a démonov.
Významným
zdrojom informácií o názoroch na záhrobný život je pohrebný rituál. Slovania sa
vyznačovali tým, že svojich mŕtvych spaľovali. Pred príchodom kresťanstva bolo
skoro nemysliteľné, aby človek po smrti nebol spálený. Žiarový rituál bol
zrejme odvodený od nadradeného postavenia boha Svarožiča. Bol vykonávaný tak,
aby človek mohol po smrti prejsť k najvyššiemu vládnucemu bohu nezaťažený
pozemskou tiažou. Medzi slovanským etnikom sa žiarový rituál na mnohých
miestach veľmi líšil. Niektoré kmene pochovávali spálené telá v mohylách, iné
len na hraniciach, často sa popol z hranice ukladal do hlinených nádob (urien),
ktoré boli potom dané buď do plochého hrobu alebo do mohýl (vlastné uloženie
spáleného tela teda nebolo závislé na náboženských predstavách, ale na rodových
tradíciách). Niekedy bývala spoločne s mŕtvym pochovaná (spálená) aj jeho
žijúca žena, aby ho sprevádzala v jeho posmrtnom živote.
Asi
v 7. storočí sa vplyvom kresťanov, prestalo používať pochovávanie spaľovaním a
prešlo sa na kostrové pochovávanie do mohýl. Pod ich vplyvom Slovania do hrobov
a mohýl ukladali spoločne s mŕtvym obetné dary tvorené zbraňami, jedlom,
šperkmi a hlavne potrebami dennej potreby. Miera bohatstva uloženého do hrobu
bola závislá na bohatstve a postavení jedinca počas života.
Na niektorých
pohrebiskách sledujeme zvláštne nakladanie s mŕtvymi, čo je dôsledok
strachu z upírov. Obrátenie tváre k zemi, useknuté hlavy, posmrtné vykrútenie
končatín, zaťaženie tela, či koly alebo železné ihly v slabinách. Takto bolo
znemožnené mŕtvemu vrátiť sa späť.
Na
základe povestí, mytológie, prípadne rozprávok sme sa pokúsili vytvoriť
charakteristiky jednotlivých božstiev zoradených podľa rodostromu (Príloha 10).
Najvyšším
bohom je Rod (Radegast,
Rodhost, Redigast), ktorý
stvoril celý vesmír, zem, prírodu aj niekoľko bohov. Je pôvodcom všetkého a
jeho meno sa objavuje v slovách ako zrod, príroda, pôrod, rodisko, rodina, rod,
národ, úroda,...
Kult tohto boha nám
dokazuje, že spätosť starých Slovanov s ich rodom bola obrovská. Možno to bola
potreba určitého zázemia alebo silný pocit spolupatričnosti. Silný vzťah k rodu
sa spája so silným vzťahom ku svojim predkom.
Roda na Zemi
predstavuje kameň Alatyr a vták Gamajun.
Ako
prvú stvoril Rod bohyňu Ladu –
lásku. Lada bola na slovenskom území veľmi uctievaná a významná. Predstavuje
ženskú podstatu v panteóne slovanských bohov. Ako aj jej meno hovorí, je
bohyňou ladnosti a súladu.
Jej zásadou je žiť a
nechať žiť, je symbolom života a šťastia, modlitby
k nej sú skôr rozjímaním, ako
niečím strnulým. Najsilnejšia je Lada v období jari
a leta, jej obdobie pôsobnosti
slabne od letného slnovratu.
Z
Rodovej tváre vzišlo Slnko – boh Chors (Chers,
Chros, Chrs, Churs) a Rod ho
posadil do zlatej loďky. Je to prastaré slnečné božstvo, ktoré má
množstvo príbuzných v orientálnych kultúrach, ale jedná sa o slovanského boha.
Uctievaný bol u východných Slovanov, jeho svätyňa stála aj v Kyjeve.
Toto božstvo je spojené
s červeným kohútom (symbol ohňa). Korene tohto boha sú veľmi staré a siahajú až
do počiatkov Slovanov, a preto sa pôvodná funkcia Chorsa nedá presne určiť.
Do
striebornej loďky posadil Rod Mesiac – Mesjac. Podľa niektorých verzií to je
chladný, holohlavý muž, podľa iných zas prekrásna žena a matka
hviezd.
Z
Rodovho dychu vznikol vták Mater Sva a boh Svarog, jeden
z najstarších a najvýznamnejších bohov Slovanov. Veľa zmienok o ňom sa
nachádza hlavne v oblasti dnešného Ruska.
Jeho meno sa skladá
z dvoch častí - Sva a Rog. Rog má spojitosť so slovom krug (staroslovansky
kruh). Kruh je posvätným znakom, často predstavuje znak Slnka. Takisto má
spojitosť so slovom svor - nebo. Z toho vyplýva, že Svarog nie je len bohom
slnečným, ale aj bohom "všehomíra", teda celého vesmíru.
Rod stvoril aj Kozu
Sedun, Kravu Zemun, Matičku Zem, Zemskú kačicu a Alatyr, svätý kameň, ktorý je
stredobodom Poznania, sprostredkovateľom medzi ľuďmi a bohmi. Môže byť malý a
ľahký, ale aj veľký a ťažký ako hora. Nikto ho nenájde a nikto ho nezdvihne. Na
ňom Rod prináša sám seba ako obetu a premieňa sa na Alatyrský kameň.
Zo
Zemskej Kačice sa zrodil veľký Čierny Had (Nij), vládca
podsvetia a jeho brat Dij, boh nočnej oblohy. Nijove deti sú Kaščej
– Černobog, predstaviteľ sily
temnoty, a Zlatogorka, odvážna
a neporaziteľná bojovníčka.
Z mlieka Sedun
a Zemun vznikli Zornica,
Poludnica a Večernica.
Zornica je hviezda, ktorá ráno zhasína ako posledná.
Poludnica je biela vzdušná pani, ktorej let bol sprevádzaný
víchricou. Koho sa dotkla, ten zomrel. Zvlášť trestala ľudí pracujúcich na poli
cez poludnie (pravdepodobne to súvisí s úpalom).
Večernica je hviezda, ktorá sa večer objaví prvá na oblohe.
Svarog udrel
kladivom na Alatyr a vznikli jeho nebeskí bojovníci Ratiči a boh Svarožič (Svaražič, Svarogič, Svorožič, Ohniváč,
Ohnivec, Dýmač, Semargl).
Jeho meno znamená horúci, ohnivý, náruživý a vyjadruje aj to, že je synom
Svaroga.
Je to boh ohňa
(hlavne ohňa používaného na sušenie obilia), domáceho krbu, ľstivosti
a bystrosti.
Zobrazovaný je
s prilbou a mečom, na prsiach má hlavu čierneho byvola, podľa
niektorých tradícií bol stotožňovaný s plameňmi bleskov. Zjavuje sa ako
oheň
v podobe a rozmeroch človeka,
žiarivej hlavy, plamenného stĺpa či snopu alebo prichádza v ohnivom víchre,
očisťujúceho od všetkého zlého. Vlastní ohnivého koňa so zlatou hrivou a
striebornou srsťou, v ruke drží ohnivý mlat. Tam kde prejde na koni, ostáva
čierna spálená zem. Dym je jeho znamením a symbolom ohnivé koleso.
Jedná sa o boha
rozšíreného najviac u východných Slovanov, zmienka o ňom sa nachádza vo
viacerých starých ruských dokumentoch, napríklad v spisoch Jána Zlatoústeho.
Sila Svarožiča sa vytráca definitívne až v 11.storočí, keď je dovŕšené
pokresťančenie ruského obyvateľstva.
Pripomína germánskeho
boha Lokiho a gréckeho Apolóna.
Svarogovým úderom sa
zdvihol Boží vietor Stribog, ktorý môže byť bohom zlým, ale aj dobrým. Je v úzkom vzťahu so
slnkom, vodou, počasím a dušami zomrelých. Vyznačuje sa vševedúcnosťou, lebo na
svojich cestách preveje celý svet - preto sa ho ľudia dožadovali o veštby:
jarné vanutie slúžilo k odhaľovaniu budúcnosti. Ľudia si ho predstavovali ako
mládenca ovenčeného kvetmi.
Niektoré zdroje
hovoria o štyroch hlavných vetroch: južnom, severnom, západnom a východnom. Z
nich najviac velebený bol vietor južný, lebo svojím dychom zapudzoval zimu.
Niekedy sa jednalo o sedem alebo dvanásť vetrov (magické čísla). Jeho manželkou
je Meluzína (Veternica).
Je zobrazovaná ako biela pani s rozpustenými vlasmi. S Meluzínou je tiež spätý
spev. Vraví sa, že kto počul Meluzínu spievať, navždy po nej túži.
Medulina (Medunica, Medulina, Mara Zelná) je
príbuznou bohyňou Meluzíny. Ľudia si ju predstavujú ako bielu pani, ktorá v
ľavej ruke drží košíček naplnený bylinami, v pravej ruke má kytičku. Jej tvár
je bledá a vážna. Podľa jej vzhľadu je pravdepodobné, že je zosobnením jarného
vetra.
Svarog zohral aj
úlohu pri znovuzrodení Velesa – splodil ho s dcérou Kravy Zemun
Altynkou a spolu s Velesom sa narodila aj jeho sestra Altynka.
Veles (Volos), pôvodne syn Roda a Kravy Zemun, je slnečným bohom a
bohom rožného statku a stád. Dobytok, najcennejšiu časť gazdovstva, dávali
starí Slovania práve pod jeho ochranu.
Je aj bohom úrody.
Na juhu Ruska sa o viazaní snopov hovorilo, že je to zväzovanie Velesovej
brady. Vo Velesovom prípade ide o boha u Slovanov všeobecne rozšíreného,
zmienky o ňom sa nachádzajú na rôznych miestach. Bol uctievaný aj u západných
Slovanov, dokonca aj v 14. storočí sa spomína kult boha Velesa na českom
území, na niektorých miestach prežil až do 19. storočia.
Veles mal svoj chrám
aj v Novgorode, v Rostove a v Kyjeve. Keď Vladimír prijal pravoslávny krst, dal
Velesovu sochu hodiť do rieky Dneper.
V ruskej
pravoslávnej tradícii sa z neho stal sv. Blažej.
Ďalším
Svarogovým synom je Perún (Parom, Pjerun, Piorun, Perunu),
slovanský boh hromu. Jeho najčastejším prívlastkom býva hromovládca. Ako pánovi
blesku mu je vzdávaná veľká úcta, ctil sa aj ako podmaniteľ nebies a zeme, ale
aj ako boh mieru i vojny.
Sám je vtelenou
pravdou, ochranca spravodlivosti - pod jeho ochranou sú súdy. Je pánom
posvätného ohňa, počasia, poľnohospodárstva, je všemocný a vševediaci,
práve on otáča Svarogovo koleso času. Perún je predstaviteľ mužskej podstaty v
staroslovanskom panteóne bohov, tvorí tam silovú a mužskú podstatu, protiklad
k bohyni Lade. Perún je bohom dobrým, hoci vlastnosť trestať uňho dosť
vyniká – napr. polia hriešnych ľudí zasypáva krúpami.
Perún je aj vládcom
všetkých prírodných živlov. Jar začína prvým zahrmením, vtedy sa všetko prebudí
a začne rozvíjať. Prvým hrmením Perún prichádza na pomoc Slnku, ktoré od svojho
zrodenia cez Zimný slnovrat, vedie stály zápas s nepriateľskými živlami, ktoré
premáha až na jar a oslobodzuje zem. Perún bol pôvodne ochrancom
poľnohospodárstva, ako boh plodnosti putoval po zemi, šíril žiaru letného
slnka, rozháňal mraky a roztápal sneh. Počas búrky lieta po oblohe
na veľkom mlynskom kameni a metá žiarivé blesky.
Najčastejšie bol
zobrazovaný ako silný vznešený muž, okolo hlavy a v ruke má blesky, telo
zahalené dlhým šatom.
Perúnove sochy sa
nenachádzali len v chrámoch, typickou Perúnovou svätyňou bol posvätný dubový
háj. Z rastlín boli Perúnovi zasvätený predovšetkým dub, ale aj lieskový orech
a hrach. Jeho typickým artefaktom je sekera - symbol moci. Perúnovi bol
zasvätený aj jeden deň v týždni, nazýval sa Perendan (Peren - dan, Perúnov deň)
a je ním štvrtok.
Perún sa spomína v
mnohých starých spisoch, najmä v staroruských. Zmienku o Perúnových modlách a
sochách nachádzame na mnohých miestach. Často sa jednalo o sochy veľkých
rozmerov, bohato zdobené. V Kyjeve stála Perúnova modla z tvrdého dreva, mala
železné nohy a výzdobu z drahokamov, v ruke mal kameň pripodobnený k
hromovej strele. Bol tam aj obraz, na ktorom mal Perún striebornú hlavu
a zlatú bradu. Podobná socha ako v Kyjeve stála aj v Novgorode. Na
niektorých miestach stáli Perúnove modly až do polovice dvanásteho storočia, čo
dokazuje nesmiernu silu Perúnovho kultu, ktorý bol v ľuďoch tak silno
zakorenený, že jeho zostatky pretrvali na dedinách dodnes a aj teraz sa
jeho meno bežne používa napr. v slove „doparoma“ alebo „bodaj by to parom
vzal“.
Germánskou analógiou
Perúna je Thor, s príchodom kresťanstva sa z neho stal sv. Eliáš.
Svarog s bohyňou Kupalnicou
mal syna Kupala a dcéru Kostromu.
Bohyňa Lada mala tri
dcéry – Morenu, Živu a Lelu:
Morena (Morana, Marena, Marinočka, Marzana,
Muriena, Mamurien) je bohyňou smrti. Je zosobnená zimou, na jar sa končí jej vláda.
Nemožno ju však považovať za nejakú ohyzdnú starenu, bola veľmi krásna,
zobrazuje sa ako čiernooká, čiernovlasá mladá dievčina s bledou pokožkou.
Dokázala počariť ľuďom aj bohom.
Živa (Živena, niekedy nazývaná aj Matička Zem) sa volá bohyňa zeme, života a životnej sily. Archeologické nálezy svedčia
o tom, že jej kult vznikol pravdepodobne v povodí rieky Don pred viac
ako 30 000 rokmi a ešte na začiatku 20.storočia ruské ženy vykonávali
zložité rituály, aby ich jej prítomnosť ochránila pred chorobami. Dokázala
predpovedať budúcnosť a múdro súdiť pri sporoch. Zobrazuje sa ako
zelenooká zlatovlasá dievčina.
Lela je krásna bohyňa lásky s modrými očami.
Chors a Zora-Zornica mali
spolu dcéru Radunnicu a syna Dennicu (nevedelo sa však, či
Dennica nie je v skutočnosti synom Zornice a Mesiaca).
Chors–Slnko a Mesiac
spolu splodili Lunicu, bohyňu mesiaca a svetla, jej mužským princípom je
boh Jasuň (Ďasic)., Lunica je poslom Hromu a zrejme je totožná so
zodiakom baran. Svätyňu mala v Kyjeve.
Veles a Perún
boli priatelia, ale rozdelila ich žena – Diva.
Diva si vybrala Perúna, no Veles ju
zvádzal, až kým mu neporodila syna Jarila (Skalojan, Geroman, Jarmín), ktorý je bohom
dožiniek. Symbolizuje ho hlinená figúrka so zdôraznenými mužskými pohlavnými
znakmi, po ktorej zakopaní sa jeho magické sily plodnosti prenesú na úrodu.
Ženský princíp Jarila je Pripelaga.
Perún mal s
devou Ros syna Dažboga (Dabog, Dazbog). Ten mal tri
manželky, Zlatogorku, dcéru Nija, a dcéry Lady Moranu a Živu.
So Zlatogorkou mal syna Koljadu. Koljada si vzal Radimicu a
mali syna Radogosta, od ktorého vzišli západoslovanské kmene Obodritov,
Ratarov, Luticov Raňanov a mnohých iných. Z Radogostovych potomkov Radima a
Vjatky vznikli Radimiči a Viatiči.
Živa
mu porodila dvoch synov: Kiseka
a Árija. Kisek sa oddelil
od Árija a jeho potomkami sú Lotyši a Litovci. Árij mal synov Kija, Čecha a Choriva. Založili kmene Kyjevských
Poľanov, Čechov, Chorvátov a Srbov.
S Moranou
mali syna Bogumira. Ten sa oženil so Slavunjou a mali synov Seva,
Rusa, Slovena a dcéry Drevu, Polevu a Škrevu. Ich potomkami sú
Severania, Rusi, Sloveni, Drevľania, Poľania a Kriviči.
Slovania
sa nazývajú Dažbogovými vnukmi, pretože všetky ich kmene pochádzajú práve
z neho.
Ostatní bohovia sa
nedajú začleniť podľa božského pôvodu, pretože informácie o ňom sa nezachovali:
Belbog (Bel, Bela, Bilbocg, Belun) patrí
medzi významnejších slnečných bohov a aj medzi najstarších. Je predstaviteľom
moci svetla, v protiklade s bohom Černobogom. Úloha tohto boha je jednoznačne
pozitívna, čo vyplýva z postavenia bielej farby u Slovanov - keď chcel
niekto niečo pochváliť, spojil to s bielou farbou.
V okolí Bieloruska
sa zobrazuje v podobe starca s dlhou bradou v bielom odeve. Rád pomáha žencom
pri práci a dáva im bohaté dary. Zjavuje sa len cez deň, vyvádza zblúdilých z
lesa. Belbog je personifikáciou svetla a jeho moci. V tme sa človek “stratí”,
svetlo vedie k cieľu.
Baba je veľmi hlboko zakorenené božstvo v slovanskom
bájosloví. Zostatky jej kultu dokazujú, že bola bohyňou mocnou a významnou.
Pozná budúcnosť a zjavuje budúcnosť. Existujú aj zmienky o Babe ako o výraze
ženskosti, zvodnej krásy a plodnosti.
Zimná Baba (Baba Korizma, Ježibaba, Jaga Baba, Jendži Baba, Jedza,
Jedzyna, Jezinka, Baba jaha, Baba Iha, Jehera) vládne v zime.
Na jar svoju moc stráca a hynie, jej moc prevezme letná (zlatá) Baba.
Je to odporná žena –
démon požierajúca ľudí alebo ich duše, aby bola ľahká a mohla lietať. Podľa
niektorých mýtov sa jej tlama rozprestiera od zeme až po brány pekla. Žije vo
zvláštnom domčeku s kuracími alebo stračími nôžkami v každom rohu,
ohradeným plotom z ľudských kostí. Keď chce cestovať z miesta na
miesto, lieta v železnom kotle alebo jazdieva vzduchom v ohnivej šľape,
ktorú poháňa paličkou a ometlom za sebou zametá stopu. Keď letí vzduchom, tak
zem vzdychá, vetry dujú, zver vyje a stromy sa skláňajú. Má sedemmíľové čižmy
(sapogy skorochody), koberec samolet a meč samoseč. Svojich nepriateľov páli
ohnivým štítom. Máva kúzelným prútom, ktorým môže všetko premeniť na kameň. Je
paňou počasia, dokáže ho ovládať. Ježibaba je spojená so záhrobím.
V podobe Baby Jagy
alebo Ježibaby (príloha 3) sa zachovala a často sa vyskytuje v ľudových
rozprávkach, ktoré hovoria, že je u nej sídlo dňa, slnka i noci.
Podobné, niekedy
s ňou stotožnené sú Jezinky,
stvorenia so ženskou tvárou, telom tlstým ako sviňa a nohami chlpatými ako kôň.
Ľudí uspia a vylúpia im oči.
Zlatá Baba, ktorá vládne v lete je pravým
opakom Baby Jagy. Oživovuje jarné božstvá, je k nim vo vzťahu ako matka lebo
kráľovná. Ako zvrchované svetelné božstvo bola tiež bohyňou úrodnosti,
plodnosti a materstva.
Triglav je zvláštnym božstvom miest Štetín a Volín, ktoré ho
uctievali ako prvého boha. Štetín má vo svojom obvode tri vrchy, z ktorých
prostredný a najvyšší sa honosil trojhlavou modlou boha Triglava. Takisto
najdôležitejší chrám v meste bol zasvätený Triglavovi.
Triglav má tri
hlavy, pretože sa stará o tri ríše: nebo, zem a podsvetie. Triglavovu spojitosť
s podsvetím vyjadruje čierna farbou jeho koňa. Triglavov kôň bol chovaný veľmi
starostlivo a tešil sa veľkej vážnosti. Opatrovať ho smel len jeden z kňazov
Triglavovho chrámu. Jeho sedlo, zdobené zlatom a striebrom bolo vyložené
v chráme. Triglavov vraník hral
aj dôležitú vešteckú úlohu.
Triglavove sochy
mali zahalené oči a ústa, aby nevidel ľudské hriechy a tváril sa mlčky.
Zakrytá tvár značila aj jeho vysokú hodnosť na nebi. Kult Triglava bol veľmi
váženým, dôkazom toho sú jeho honosné svätyne (hlavne v Poľsku), ktoré
predstavujú vrchol vtedajšej drevenej architektúry. Mal aj modly odlievané zo
zlata.
Po
príchode kresťanstva v 12.storočí boli jeho sochy zborené a ich hlavy
poslané pápežovi do Ríma ako kuriozity.
Svantovít (príloha 4) je darcom úrody. V okolí Splitu ho
vzývali ako ochrancu ohňa, bol aj vojnovým bohom, mal aj vešteckú funkciu –
v Arkone sa pomocou jeho bieleho koňa zisťoval úspech vo vojenských
ťaženiach podobne, ako tomu bolo pri Triglavovi. Vedľa modly sa nachádzala uzda
a meč. Ľudia verili, že Svantovít na svojom koni tiahne proti nepriateľom
svojej svätyne, pretože ráno nachádzali koňa spoteného.
Svantovít mal svoju
posvätnú štandardu zvanú stanica (stanicia, stancia). Vojaci ju niesli do boja
a verili, že tak sú pod ochranou boha. U Ratarov zaujímal prvé miesto, bol
dokonca dôležitejší ako Perún.
V meste Arkona na
ostrove Rujana obývanom slovanskými Ránmi, stál najslávnejší pohanský chrám
Slovanov, svätyňa zasvätená práve významnému a mocnému bohovi Svantovítovi.
Nachádzala sa tom štvorhlavá Svantovítova socha vysoká takmer 10 metrov. Dánsky
kráľ Valdemar na radu svojho kresťanského radcu Absalona chrám roku 1169
zničil.
Sudičky (Sudice, Sojenice, Sugjenice, Sudzičke,
Sudženici, Rožanice, Roždanice, Sudženice, Babice, Urisnice, Usirice,
Narečnice, Údelnice, Víly Posestrice) vyslovujú osud človeka. Podobný
význam majú rožanice - rodičky.
Sudičky si ľudia
predstavujú ako milé devy alebo prívetivé stareny, u Chorvátov a Slovincov sú
krásne ako víly, inde démonické osoby, ktoré vyslovujú a potom spravujú ľudské
osudy. Kto prezradí, čo od sudičiek počul, skamenie. V ruke držia zažatú
sviecu, ktorú po vyrieknutí osudu zhasínajú. Uvádzajú človeka na svet a sprevádzajú
ho až do smrti. Ak nie je o dieťa dobre postarané, Sudičky a Rožanice ho za
trest vymieňajú.
Obyčajne bývajú tri
sudičky, ktoré po narodení dieťaťa prídu do domu odeté v bielom. Prvá
určuje rozumové schopnosti (príp. dĺžku života, zdravotný stav a spôsob smrti),
druhá fyzické danosti (kontakt človeka s bohmi) a tretia mieru blahobytu
(životné rozhodnutia). Niekedy sa ich spomína aj päť, sedem alebo deväť.
V Čechách sa volali
Libuše (Zlatá Baba), Tetiva (Tetva), Káša (Kazi), na Slovensku Šťastena, Bieda,
Slota, v Rusku Mokoš, Sreča, Nesreča, v Grécku Klothó, Lachesis, Atropos.
Mužskou analógiou
sudičiek je trojica bohov Porenut,
Porevít, Rugievít – sú to traja bratia boja a plodnosti uctievaní
v Rujáne. Roku 1518 boli ich postavy úspešne prekryté kresťanskými anjelmi
strážnymi (Michal, Gabriel, Rafael).
Rugevit – Rugievit je božstvo odvodené od kultu Svantovíta. Bol taký štíhly a dlhý, ako
žiadny človek. Verilo sa, že tento boh ide vo vojne v čele a má obrovskú silu.
Socha v jeho svätyni na Rujane mala sedem hláv, rovnaký počet mečov s pošvami
pripevnenými k pásu. V pravici modla držala ôsmy meč. Jeho posvätným vtákom je
lastovička.
Porenut - Porenič má na starosti
porekadlá a zobrazuje so štyrmi hlavami a piatimi tvárami. Jednu tvár má na
prsiach, ľavou rukou sa dotýka jej čela a pravou brady.
Porevít - päťhlavý boh bez výzbroje.
Striga je bohyňou vzduchu a vlahy. Na Slovensku je spomienka na
ňu živá, ale len v podobe vedmy a čarodejnice. Ľudia verili, že kúpaním Striga
privábi dážď.
Vodník (Vodjanik, Vodovik, Deduška vodjanoj,
Povodnji, Vodeni, Vodha, Voda, Vodan, Voden bog) je jedno z mála
božstiev, ktoré si až dodnes zachovalo hlbokú stopu v povedomí ľudí. Ľuďom sa
zjavuje ako veľký dedo alebo junák. Vie sa premeniť na rybu, hada, žabu a pod.
Chodí medzi ľudí, zúčastňuje sa trhov. Rád sa zdržuje v blízkosti vodných
mlynov. Za mesačných nocí je vo svojom živle, vyhadzuje sa ako ryba, tlieska,
trúbi na roh alebo sadá na mlynské kolo češúc si vlasy. Je nebezpečný pre mladé
dievčatá, pretože ich chytá a berie si ich za ženy.
Vodník má vo vode
veľkú moc, spravuje obrovskú vodnú ríšu. Na dne hlbokých riek a jazier má svoje
sídla a paláce a riadi svoje hospodárstvo. V zime odpočíva vo svojej
podzemnej ríši zaspatý a bezmocný, ale spolu s Vesnou sa prebúdza k
životu. Vtedy láme ľady, zdvíha vody, trhá hrádze a spôsobuje povodne.
K ľuďom, ktorí
vstúpili do jeho ríše, je zlomyseľný. Ohrozuje životy tých, čo sa za búrky
ocitli vo vode a zavádza ich na nebezpečné miesta. Keď je však dobrej vôle,
hádže rybárom do sietí ryby, alebo sprevádza plavcov do bezpečného prístavu.
Mokoš (Makosla, Makoš, Mokša, Mókuša) prichádza
počas veľkého pôstu, chodí po domoch a dohliada na priadky. Ovláda tajomstvá
dobra aj Svarogovho kolesa. Jej rozhodnutiam sa podriaďujú bohovia aj ľudia.
Dáva pozor na dodržiavanie zvykov a obradov. Tých, ktorí pevne zastávajú ich
dodržiavanie, miluje a odmeňuje. Sedí vysoko na nebeskom tróne a s pomocníčkami
Dolejou a Nedolejou (Srečou a Nesrečou) pradie nite osudu: „Ona nite
pradie, do klbka zmotáva, nie obyčajné nite - čarodejné. A z tých nití splieta
sa náš život: od uzlu–narodenia až do konca, do posledného rozuzlenia–smrti.“
Mokoš pozná
tajomstvo veštieb. Stará sa o to, aby každý šiel po svojej, osudom danej, púti
života. Udeľuje aj slobodu výberu medzi dobrom a zlom, kde je dobro sledovanie
svojej životnej púte a zlo odklonenie sa od nej. Tých, ktorí sa odklonia ničiac
tak seba aj svoju dušu, Mokoš kruto trestá. Ich duše sa stanú zlými démonmi a
budú sa naveky potulovať po zemi.
Môže prinášať radosť
i žiaľ. Ona ukazuje východisko z beznádejných situácií, ak sa človek nepoddá
zúfalstvu, nestratí vieru v seba a v túžby. Vtedy Mokoš posiela človeku bohyňu
šťastia a úspechu - Sreču. No ak sa človek opustí, prepadne beznádeji, zanechá
túžby, mávne nad všetkým rukou, prehral. Nebude sa mu v živote už nikdy dariť.
Mokoš od neho odvráti svoj zrak. Vtedy sa naňho vrhnú starci a stareny Jednooký
Licho, Nesreča, Krivaja, Nelegkaja, Nedelja, ktorí predstavujú nárek,
nešťastie, choroby, biedu a lenivosť.
Pod Mokošinou
ochranou je aj strihanie oviec. Často sa jej pripisuje príbuzenstvo s vílami, z
čoho vyplýva, že mohla byť aj bohyňou vôd.
Víly sú nerozlučne späté s vodami, hlavne s vodnými prameňmi, ale aj s
vlahou z neba. Víla je pravou bohyňou počasia, budí vetry, dáva dážď, búrku aj
krupobitie. V ruských pamiatkach sa víly často spomínajú po boku Perúna, Velesa
a Chorsa. Pôvodne boli ochrankyňami človeka sprevádzajúc ho na ceste životom.
Ľudia si víly
predstavovali ako krásne, večne mladé ženy. Ich telo je biele
a ľahučké. Majú husté, po päty
dlhé vlasy. Práve vo vlasoch spočíva ich sila, a preto sa niekedy víly
nazývajú aj Zlatovlásky. Odeté bývajú v jemnom bielom rúchu, tenkom a
priesvitnom ako pavučina. Niekedy majú krídla, ktoré sú ľahké a sotva
viditeľné. Vyzbrojené bývajú zlatými šípmi.
Víly môžu človeka
obšťastniť darom. Najradšej majú kvety. Dokážu sa premieňať, napríklad na labuť
alebo koňa. Za muža si zoberú toho, kto sa zmocní ich uzdy alebo krídel. Hneď
ako sa im to však podarí dostať naspäť, zmiznú. Víly rodia deti, ale rady ich
podvrhujú ženám. Takéto deti sa od ostatných líšia lepšou pamäťou a vyššou
inteligenciou. Naopak zas deti aj unášajú, kŕmia ich medom a učia.
Báje o morských pannách sú všeobecne
rozšírené. Do polovice majú telo ľudské, druhá polovica je rybia. Podľa ruského
podania sú morské panny veľmi krásne a majú zvodný ľúbezný hlas. Morské panny
prenasledujú koráby.
Rusalky (príloha 5) boli podľa pôvodnej viery bohyne vôd, riek a
potokov. Slovo “ruslo” označuje riečisko, hlbinu alebo tôňu. Neskôr sa verilo,
že sú to duše utopených dievčat, ktoré roznášajú svetielka (bludičky), sú vraj
v spojení s mŕtvymi.
Rusalky si
predstavovali ako pôvabné devy s rozpustenými vlasmi siahajúcimi až po kolená.
Vo vlasoch spočíva ich sila: kým majú vlasy mokré, môžu nimi zatopiť celú
krajinu, keď im uschnú, strácajú svoju moc a hynú. Prebývajú na dne vôd, kde
majú krištáľové paláce, v zime prebývajú vo veľkých riekach východnej
Európy - ich činnosť začína na jar, keď sa všetko zazelená. V rôznych
oblastiach majú rôznu podobu: na severe sú považované za zlovoľné
a nevábne bytosti, ktoré chytajú pútnikov na brehoch riek, stiahnu ich do
vody a utopia. V okolí riek Dneper a Dunaj sú to prekrásne bytosti,
ktoré za jasných letných nocí vychádzajú na povrch vody, kúpu sa, smejú,
tancujú, vyliezajú na breh, pletú vence a zdobia si nimi hlavy. Rady pradú a
rozvešiavajú priadzu po stromoch. Plátno perú vo vode a rozostierajú ho na
brehoch. Hudbu, tanec a spev milujú nadovšetko. Nádherným spevom lákajú
okoloidúcich do vody, kde ich topia. Tam, kde tancujú, sa na zemi zjavujú
kruhy, na ktorých bujne rastie tráva. Šantia v hájoch, hojdajú sa na vetvách
stromov. V priebehu tzv. Rusalkinho týždňa na začiatku leta vychádzajú
z riek žiť do lesov, kde tancujú v tráve a zavlažujú ju svojimi
stopami. Kráľovnou Rusaliek je Dana.
Dana sa veľmi často spája s dúhou. Slovania mali dúhu vo veľkej úcte,
považovali ju za božie zjavenie alebo znamenie. Jej spojitosť so slnkom je v
jej zjave (zlaté vlasy, biele telo). Podľa Rusov Dana v pravé poludnie sadá na
zlatý vozík a vystupuje s ním z vody.
Runa je skôr zlá ako dobrá, prináša nešťastie a smrtonosné nákazy. Je aj
bohyňou zemských pokladov. Čoho sa dotkne, to sa pozláti. Má tiež spojenie s
vlahou, čím vplýva na úrodu.
Vesník (Jarovít, Jurja) je bojovník
jari, ktorý zabil draka a zvíťazil nad zimou. Jeho symbolom je veľký zlatý
štít (monštrancia) ako symbol nového slnka. Zobrazuje sa ako krásny mládenec v
bielom plášti na bielom koni s vencom jarných kvetov na hlave, ktorý v ľavej
ruke drží hrsť obilných klasov. Je bosý, odomyká nebo, vypúšťa rosu a
dievčenskú krásu, dáva zdravie a mužnú silu.
Vplyvom kresťanstva
sa stotožnil so sv. Jurajom.
Vesna sa radí k Vesníkovi, ale dosiahla oveľa väčšiu slávu a
moc. Je bohyňou jari, zaháňa zimu a prináša teplo, do záhrad a lesov zeleň, na
lúky kvety. Vesna sa spája s jarnými sviatkami, je mladá a krásna, viaže
sa s ňou radosť, spev, zeleň, kvety, láska. Jej vtákom je kukučka.
Divožienky žijú v horách a lesoch v podzemných skrýšach. Na poliach
zbierajú klasy, melú ich na kameňoch a pečú chlieb. Z bylín a korienkov vedia
pripraviť masti, ktoré ich robia neviditeľnými.
Lesovik (Lešij, Lesje) je duchom lesov
(príloha 6 a 7). Pod jeho ochranou sú hlboké lesy aj zvieratá. Je schopný
meniť veľkosť: môže byť malý ako myška alebo vyšší ako najvyšší strom. Zjavuje
sa v ľudskej i zvieracej podobe. Podobá sa človeku, ale má dlhú zelenú bradu a
zelené oči, je zarastený srsťou a nevrhá tieň. Blúdi po lese a je
sprevádzaný šumením stromov. Rád sa hojdá na vetvách, tlieska, smeje sa a bučí.
Pocestných a lovcov rád zvádza zo správnych ciest. Každý rok v novembri
upadá Lesovik do akéhosi zimného spánku a opúšťa svoj lesný domov až do
ďalšej jari, kedy sa vracia ešte divokejší a hlučnejší ako kedykoľvek
predtým.
Mora na seba berie rôzne podoby a sužuje ľudí tak, že ich dusí v spánku a
posiela im zlé sny. Koňom a kravám saje mlieko, škodí aj stromom.
Na upíra sa môže premeniť každý nebožtík,
na ktorého padne nečistý tieň. Upíri vysávajú ľuďom z tela krv.
Vlkolak (Vukodlak, Vlkodlak) vznikol hlavne
z rešpektu, akému sa v dávnych časoch tešil divoký vlk. Vlkolaci boli
ľudia, čo sa napili z vlčej stopy a v noci sa premieňali na vlkov.
Škodia dobytku: sajú mlieko kravám, kobylám i ovciam, posielajú na rožný statok
mor a choroby, moria aj ľudí.
Trpaslíci (Ludki,
Krasnoludci, Dremne, Drumne, Krosnalci) sú podľa lužických Slovanov prví obyvatelia Lužice.
Odievali sa pestro a nosili veľké klobúky, boli malej postavy. S ľuďmi boli
zadobre, no medzi sebou bojovali, preto sa vyničili.
Obri (Voloti, Spolini, Čudi, Čudinovia, Zruty, Ozruty)
sú obrovskí a
siahajú až po oblaky. Vynikajú neobyčajnou silou, namiesto kyjakov požívajú
celé duby. V povestiach sa spomínajú traja obri - Dubyňa (vytrháva stromy), Goryňa
(prevracia hory) a Usiňa (loví
fúzmi jeseterov).
Obeť bohom znamená zriecť sa niečoho cenného
či už pre jednotlivca alebo pre celú skupinu (dobytok, potraviny), a tým
získať niečo iné (ochranu, pomoc, väčšiu úrodu, odvrátenie hnevu).
Cez obrad sa
zjednocuje vnútro a vonkajšok. V súčasnosti neostal ani jeden volchv či
žrec, ktorý by poznal priebeh pôvodných rituálov, a preto sa vytvárajú
prirodzene, z vnútorných pocitov človeka, ktorý má kvôli nedostatkom
tradícií naivnú, ale pritom úprimnú, srdečnú vieru a má teda všetky predpoklady
na to, aby túto vieru mohol vyjadriť. Toto umožňuje aj fakt, že pohanstvo nie
je vierou knihy, ale vychádza zvnútra každého človeka. Každá občina môže mať
teda vlastné obrady a rituály.
Na základe Velesovho
kalendára, tradícií a informácií o jednotlivých bohoch sme sa
pokúsili zostaviť sviatky pohanov podľa mesiacov nášho kalendára.
Rok sa dá rozdeliť
do viacerých období dvoma spôsobmi:
1. Kolednice (26.12 – 1.2), Fašiangy (2.2
– 13.2), Komodice (14.2. – 13.3), Velikonoce (14.3. – 11.4.), Turíce (12.4. –
15.5.), Letnice (16.5. – 11.6.), Vajany (12.6. – 14.7.), Vakácie (15.7. –
15.8.), Kúpalnice (16.8. – 15.9.), Rožanice (16.9. – 14.10.), Zadušnice (15.10.
– 14.11.), Vianoce (15.11. – 25.12.)
2. 1.január - Drzec, 20.január – Vodarovo
klbko (zodiak Vodnár), 8.február Vodaro, 18.február - Dažbogovo klbko (zodiak
Ryby), 9.marec – Dažbog, 20. marca – Chorsovo klbko (zodiak Baran), 7.apríl – Chors, 20.apríl – Velesovo klbko
(zodiak Býk), 7.máj – Veles, 20.máj – Strybiec klbko (zodiak Blíženci), 7.jún –
Strybce, 21.jún – Pozadovo klbko (zodiak Rak), 7.júl – Pozado, 22.júl – Vyšnovo
klbko (zodiak Lev), 4.august – Vyšeň, 23.augusta – Lelino klbko (zodiak Panna),
2.september – Lela, 23.september – Radugino klbko (zodiak Váhy), 2.október –
Raduga, 23.október – Koljadovo klbko (zodiak Škorpión), 1.november Koljada,
21.november Kryšnovo klbko (zodiak Strelec), 30.november – Kryšeň, 21.december
– Drzecovo klbko (zodiak Kozorožec)
Sviatky sa určujú
podľa dní „klbiek“ (dní výmeny znamení zverokruhu).
Veles: Ruskí sedliaci mu vzdávajú úctu pri žatve, kedy sa
zmotajú dohromady klasy z jedného snopu obilia, ktorý stelesňuje vlnité
vlasy a bradu boha, jeho dňom je však 12. február. Naňho a na Perúna
zvykli Slovania prisahať (príloha 1).
Popolec: 40 dní pred splnom po jarnej rovnodennosti, kedy končia
fašiangy. Nasledujúcu stredu začínajú jarné spevy.
Lada: Najsilnejšia je v období jari a leta, jej obdobie
pôsobnosti slabne od letného slnovratu. V tomto období sa koná aj najviac
sviatkov na jej počesť a slávu. Jej dňom je Kvetná nedeľa (nedeľa pred
Veľkou nocou), sviatok sa nazýva aj „prinášanie leta“.
Rusalky: Rusalkám sa prinášajú obete: vence, ktoré na Veľkú noc
dievčatá hádžu do potokov, chlieb, syr, maslo a iné pokrmy, oblečenie hádzané
do vody. Keďže sa Rusalky dokážu premeniť do konskej podoby, pri jarných
sprievodoch dve osoby znázorňujú koňa - prvá je vzpriamená, drží pred sebou
napodobeninu konskej hlavy s ohlávkou, druhá je sklonená a napodobňuje tak trup
a zadné nohy, celok sa potom zakryje plachtou.
Na rusalnú nedeľu
(cez veľkonočné sviatky) navštevujú dedinčania hroby, kladú na ne horúce chleby
a rozbíjajú vajcia volajúc Rusalky na hody, aby neboli potrestaní kvôli tomu,
že nepamätajú na mŕtvych a neuctia si ich.
Vesna: Spája sa s jarnými sviatkami, s Veľkou nocou.
Chors: Jeho sviatok sa nazýva aj „Mara Štepná“, 5. deň v
Chorsovom klbku sa do zeme zakopáva žeravé uhlie.
Vesník: Má vládu nad prírodou od 24.4. do 24.6. Je totožný so
sviatkom Juraja víťaza u pravoslávnych. Poľnohospodármi sa víta posledný
aprílový týždeň,
24. alebo 25.apríla. Počas osláv
sa vyvesujú jeho plápoláky. V tento deň sa robí výhon dobytka cez oheň.
Živa: Svätyňa Živy stála na vrchu Živiec, kam ľudia putovali v
prvých májových dňoch, aby pôvodkyňu života prosili o dlhý a zdravý život.
Živin sviatok je na
jar, keď sa všetko prebúdza a živa začína prúdiť rastlinami a živočíchmi. Ako
Matičku Zem ju vzývajú predovšetkým v období žatvy. Za úsvitu vyjdú na
pole a požehnajú zem poliatím konopným olejom. Uklonia sa smerom
k východu, západu, severu a juhu, vzývajú prvotné božstvo
a zakaždým postriekajú zem olejom (príloha 2). Jej dňom je 1. máj.
Víly: Zvyknú sa im obetovať kvety. Zemnej víle patrí 8. máj.
Porenut, Porevít, Rugievít: Sviatok majú 12.-14. mája
(zamrznutí muži)
Triglav: Vždy, keď Slovania zamýšľali tiahnuť do vojny alebo na
nejakú výpravu, hádali jeho koňom, či sa podnik vydarí alebo nie. Vzali deväť
kopijí, položili ich na zem naprieč, jednu od druhej vzdialené na jeden lakeť.
Kňaz vzal osedlaného koňa za uzdu a previedol ho trikrát cez kopije. Pokiaľ ani
o jednu nezavadil, bolo to dobré znamenie, ak niektorou pohol, bolo znamenie
nepriaznivé. V Štetínskom chráme sa nachádzalo nezvyčajné množstvo zbraní a
bohatstva, lebo miestni bojovníci z každej výpravy desatinu koristi uložili do
chrámu.
17.-19.
máj sa označuje ako „Triglavove dni“
Vodník: Na uzmierenie vodníkovho hnevu, ktorý býva na jar
najväčší, sa obetúvali kone namazané medom. Aby si ho
rybári naklonili, hádzali mu do vody maslo. Mlynári vodníkovi obetúvali čiernu
sviňu, aby im netrhal hrádze. Za jeho deň sa dá považovať 23. máj.
Lunica: Obetúva sa jej kohút, jej dňom je 25. máj
Poludnica: Oslavuje sa 21. júna.
Jarilo: Hlinená figúrka zobrazujúca Jarila so zdôraznenými
mužskými pohlavnými znakmi sa 29. júna za spevu pohrebných piesní zakopávala do
hrobu vykopaného v poli, aby sa jeho magické sily plodnosti preniesli na úrodu.
Analogické s gréckymi Adonisovými slávnosťami, prekryté kresťanským sviatkom
Petra a Pavla roku 354.
Perún: Slovania sa báli jeho hnevu a častým vzývaním sa utiekali
pod jeho ochranu. Hlavne sa modlili, aby ich uchránil pred vyčíňaním prírodných
živlov. V dubovom háji sa po celý rok udržoval posvätný oheň z dubového dreva,
ktorý smel obsluhovať len kňaz. Modla stála pod dubom alebo priamo v jeho
útrobách. Neskôr sa priestor okolo posvätného dubu ohradzoval drevenými kolmi,
do ohrady mali prístup len obetujúci (vyvolení). Na oltári sa nachádzalo veľké množstvo
zubrích a býčích rohov, lebo práve zubor a býk boli jeho obetnými zvieratami.
Tiež sa mu obetúvali červené jalovice, ovce a voly. Inak sa uctieval modlitbou.
Perúnovi sa skladali
aj prísahy, ktoré sa brali veľmi vážne a ich porušenie sa kruto trestalo.
Slovania položili na hromadu svoje štíty, meče, náramníky a oružia a
s preklínaním seba prisahali vernosť svojim spojencom.
V deň zasvätený
Perúnovi (štvrtok) sa oltáre umývali obetnou vodou alebo vínom, posvätný oheň
sa znovu rozžíhal trením driev. Keď potrebovali Perúnovu pomoc pri privolávaní
dažďa, vykonávali obrady, pri ktorých nahá čistá panna ovenčená kvetmi
tancovala v magickom kruhu. Tanec a pitie boli dôležitou súčasťou
Perúnovho kultu. Na jeho poctenie sa zapaľoval dub.
Jeho
dňom je 21. júl, v jeho znamení prebieha aj letný slnovrat.
Medulina: na jar sa jej obetúval med tak, že sa v lese položil na
peň. Oslavuje sa 15. augusta na Radunice (prekryté kresťanským Nanebovzatím
Márie roku 847).
Radegast: Dodnes sa zachoval v ľudovej tradícii v podobe
"starého". V mnohých pôvodných slovenských tancoch, ktoré sa
praktizujú hlavne v období zimného slnovratu. Rodov deň je 11. september. Bol
uctievaný aj na pohrebných obradoch, čo je jedným z dôkazov, že Slovania verili
v znovuzrodenie. Súviselo s ním uctievanie plodivej sily, niekedy sa s ním
spája aj zobrazovanie mužských pohlavných orgánov ako symbolu plodnosti
(falický kult).
Kupalo: 15. septembra, počas Kupalovej noci, ľudia behali nahí
po lese a zápasili so „semenom kresťanstva“, trhali kvety a spievali alebo
hovorili: "Hľa tráva kvietok - brat so sestrou, to Kupala s Kostramou.
Brat to je žltý kvet, a sestra modrý kvet“. Jesenné
spevy ako vďakyvzdanie za úrodu začínajú v stredu po tomto dni.
Svarožič: V minulosti mu boli prinášané ľudské obete (jednou
z nich sa stal aj mecklenburský biskup, zajatý v roku 1066). Koleso omotané slamou sa zapálilo a púšťalo z kopca. Bývalo mu obetované
prasa, kanec. V deň jesennej rovnodennosti (okolo 23.septembra) schádza na zem
za bohyňou Kúpalou, oteplí sa (babie leto).
Baba: Vládne v predveľkonočnom období. Prestavovali si ju ako
starenu so siedmimi veľkými zubmi, každý týždeň jej jeden z nich vypadne. Keď
stratí aj siedmy zub, zomrie a pošle deťom farebné vajíčko, ktoré je symbolom
nového života a znovuzrodenia prírody. Toto sa udeje na Veľkú noc. Potom
namiesto zimnej Baby začína svoju vládu letná Baba, a takto sa každoročne
striedajú.
Jej deň je 24.
september.
Svantovít: Gazdiná neskoro večer nakreslila nad krbovým ohňom kríž,
prikryla horúce uhlíky popolom, aby do rána nezhasli a prosila Sveti Vida
(Svantovíta), aby oheň do rána udržal.
Ak chceli Ránovia
podniknúť vojnové ťaženie, zaťali do zeme pred chrámom tri páry kopijí, a na
každý pár priviazali jednu kopiju naprieč. Kňaz viedol koňa za uzdu cez kopije.
Ak kôň kráčajúc cez ne zakaždým zdvihol najprv pravú nohu a potom ľavú, bolo to
dobré znamenie (z toho pochádza známe vykročenie pravou nohou za šťastím). Pred
každým väčším ťažením boli Svantovítovi prinášané ľudské obete.
Jeho najväčší
sviatok je každoročne po žatve, 5.deň po jesennej rovnodennosti (okolo 28.
septembra). Kňaz zelenými vetvami zamietol Svantovítovu svätyňu zadržujúc dych
(keď mu bolo treba vydýchnuť, vybehol ku dverám, aby boha nepošpinil
smrteľníkovým dychom). Na druhý deň pred zhromaždením ľudu, kňaz slávnostne
vyňal roh zo Svantovítovej ruky, podľa toho, koľko za rok z nápoja ubudlo,
predpovedal úrodu na budúci rok. Potom staré víno vylial k nohám modly ako
obeť, naplnil roh novým vínom, priniesol ho k bohovi, akoby jemu dával prvému
napiť. Potom v slávnostnej modlitbe žiadal sebe a svojej rodine všetko dobré,
národu rozmnoženie statkov a víťazstvá. Po modlitbe vypil roh jedným dúškom,
opäť ho naplnil vínom, potom ho Svantovítovi vložil do pravej ruky. Nasledovala
obeť v podobe koláča zo sladkého cesta, ktorý bol veľký ako človek. Kňaz sa zaň
schoval a pýtal sa ľudu, či ho vidí. Keď ľudia odpovedali, že vidia, vyslovil
žiadosť, aby ho na budúci rok nebolo vidno (tj. aby bola dostatočná úroda na
veľký koláč). Nakoniec ešte menom Svantovíta blahorečil zhromaždenie a
napomínal veriacich, aby aj nabudúce boha ctili a prinášali mu obete, sľubujúc
za to odplatu a víťazstvá na suchu i na mori.
Mokoš: Keďže je pod jej ochranou aj strihanie oviec, dáva sa jej
za obeť kúsok vlny. Oslavuje sa 1. novembra (sviatok Všetkých svätých), navyše
jej je zasvätený aj každý prvý piatok v mesiaci, kedy sa nesmie jesť mäso,
a tiež Veľký piatok.
Morena: Klasickým rituálom praktizovaným aj dnes je vynášanie
Moreny (Smrtná nedeľa) a jej upálenie alebo utopenie. Najčastejšie sa Morena
hádže z mosta alebo zo skaly. 25.november je zasvätený práve jej.
Striga: Za jej sviatok sa považuje noc na svätú Luciu
(13.december). Lucia chodí ako dobrá čarodejnica odetá v bielej plachte so
zahalenou tvárou od domu k domu, krídlom ometá kúty, tváre domácich a dvere
natiera ochranným cesnakom pred zlými čarami).
Svarog: jeho dňom je deň zimného slnovratu, ktorý vychádza
približne na
21.decembra, 3 dni po slnovrate
je Štedrý deň.
Meluzína: Slávi sa v posledný fašiangový piatok. Keď vietor
skučí a kvíli, hovorí sa, že Meluzína plače, sype sa jej za obeť múka alebo soľ
na okno, keď kvíli v komíne, hádžu sa do ohňa jablká a orechy, aby sa nasýtila.
Sudičky: Človek si chcel tak mocné božstvo nakloniť, a preto mu
prinášal obete. Hneď po pôrode sa kládli na stôl s čistým obrusom sviece,
chlieb, soľ, maslo, niekedy aj pivo a syr a na krstiny kaša. Ak im nenechali
dary, dieťa sa nedožilo siedmeho roku.
Na Slovensku
existujú tri činné pohanské občiny: Paromova Dúbrava, Perúnov Kruh
a Bratstvo Perúnovej Sekery. Nesú pomenovanie „občina“, pretože nahrádzajú
občinu v pravom zmysle slova, a umožňujú tak ľuďom rovnakého
presvedčenia duchovne a kultúrne žiť. Staroverie, ktorého úmyslom je
vidieť krásu sveta, pre nich znamená životnú cestu. Je to prvotný kontakt s
prírodou, s tým životom, ktorého sme súčasťou. Bohovia, tak ako ich chápu, nie
sú len sily prírody (Perún nie je len blesk na nebi, ale aj vôľa
k prekonávaniu).
Ich štruktúra
a činnosť sú dosť podobné a spolupracujú medzi sebou pri organizácií
rôznych podujatí. Nemajú záujem vykonávať misijnú činnosť, do ich radov sa
hlásia len ľudia, ktorí svoje presvedčenie našli sami.
Ich náboženstvo by
sa dalo charakterizovať nasledujúcimi bodmi:
1. Je to vierovyznanie, ktoré nadväzuje na vieru Slovanov
pred prijatím kresťanstva (náboženské predstavy, obrady, kulty a magické
praktiky).
2. Je to slovanská rodná viera,
etnický náboženský systém. Viaže sa na slovanské
etnikum a nerozširuje sa medzi Neslovanmi,
ale je im a ich potomkom
stotožneným so slovanskou spoločnosťou a kultúrou otvorené.
3. Nemá žiadnu vyhranenú náuku
o morálke, nemá mravné predpisy a nepridŕža sa žiadneho mravného
kódexu. Otázku mravnosti ponecháva na spoločenstve
a rovnováhe dobra a zla. Dobro
a zlo v konaní človeka vzhľadom k inému človeku
je teda všeobecným postojom spoločenstva
k tomuto konaniu, nie náboženským predpisom.
4. Odmieta vo svojom učení
akúkoľvek formu monoteizmu, henoteizmu a samospasiteľských náboženských
teórii. Odmieta taktiež akúkoľvek
synkretizáciu s inými náboženstvami.
5. Nevenuje sa politike a nepreferuje žiaden
politický názor.
Paromova Dúbrava
Občina Paromova
Dúbrava je neformálne združenie ľudí jazyčníckeho vierovyznania pociťujúcich
potrebu žiť aktívnym náboženským životom. Občina organizuje oslavy
staroslovanských sviatkov, vykonáva obrady, poznáva a študuje predkresťanské
slovanské náboženstvo – jazyčníctvo ako aj ostatnú slovanskú hmotnú a duchovnú
kultúru.
Názov Paromova
Dúbrava vytvorený zo slov „Parom“ (mladšia forma slova Perún) a „Dúbrava“ -
posvätný háj, ktorý vyjadruje útočisko pre jazyčníkov v snahe o hlbšie
poznávanie viery a plnohodnotný náboženský život (bez upierania tejto úlohy
iným podobným zoskupeniam).
Perúnov Kruh
Občina Perúnov kruh vznikla v
decembri roku 1997 v Bratislave. Občina Perúnov kruh –
Круг Перуна je
spoločenstvo ľudí, ktorých spája návrat k tradičným slovanským hodnotám a láska
k prírode. Cieľom občiny je obnova starej slovanskej viery na Slovensku,
šírenie slovanského povedomia a hrdosti na našich predkov, ako aj výskum,
obnova a vytváranie kultových miest, ktoré sú dejiskami našich obradov. Občina
hlása duchovný smer troch živlov – voda, drevo, kameň. Presadzuje vieru v
mnohých slovanských bohov, no je zasvätená kultu Perúna.
Tieto dve občiny spolupracujú
pri každoročných oslavách Perúnovho dňa, ktoré začínajú výstupom na niektorý
z historicky významných vrchov a trvajú niekoľko dní. Súčasťou osláv
sú aj súboje dobovými zbraňami, povesti (divadelne stvárnené alebo čítané). Vek
účastníkov sa pohybuje od 25 do 30 rokov, výnimku tvorí pár detí členov
(5-6rokov), ktoré sú vychovávané v staroslovanskej viere. Perúnov deň je
najvýznamnejší sviatok roka, a keďže jeho dátum zapadá do letných prázdnin,
zúčastňuje sa ho najviac ľudí.
Bratstvo Perúnovej Sekery
Bratstvo
Perúnovej Sekery funguje od roku 2000, má 10-15 členov. Od predchádzajúcich
občín sa líši väčšou podporou keltských, germánskych a severských organizácií.
Podporujú a rozširujú pohanské tradície a organiujú akcie oživujúce pohanského
ducha celej Európy, podporujú aj niektoré hudobné vydavateľstvá, pagan black
metal a folk kapely a aj vydavateľov pohanských zinov.
Často
sa v súvislosti s neopohanskými či starovereckými občinami spája
nacionalizmus (rozširovanie nenávisti a nevraživosti voči iným národom na
pozadí záujmov celého národa). Popredné občiny nielen na Slovensku, ale aj
v Rusku, Poľsku alebo Česku, sa od tohto pojmu dištancujú a zdieľajú
názor, že láska k svojmu národu sa nemusí merať s nenávisťou voči druhým.
Žiaľ, sú ľudia,
ktorí v starej viere vidia predovšetkým ideologickú základňu pre boj s inými.
Tento boj nevyviera z podstaty viery, pretože zmyslom staroveria je vnútorný
súlad, ktorý nenastane, ak je človek zaslepený nenávisťou. Avšak, ak nepriateľ
zachváti rodnú zem kohokoľvek, je potrebné postaviť sa na odpor. Treba si tiež
uvedomiť, že národ ako taký v minulosti nebol vôbec v povedomí. Je to
novodobá konštrukcia, prvá zmienka je z obdobia veľkej francúzskej revolúcie).
Vtedy išlo skôr o istý kolektív viac menej nezávislý na národnom štáte.
Nacionalizmus ako
politický nástroj potrebuje:
1.
symboly
2.
silných vodcov
3.
zjednodušenie výkladu dejín
4.
nepriateľa
História Slovanov
ponúka veľa príkladov zneužitia symbolov, mien, dejinných udalostí na oslovenie
politickej obce a zneužitia toho pre úplne iný účel. Príkladov je
v našej histórii veľa.
Z preštudovaných
zdrojov sa slovanská tematika najvýraznejšie prejavuje v hudbe, špeciálne
na metalovej scéne. Prečo práve metal? Metalisti nikdy neboli prokresťansky
založení, čo však neznamená, že nehľadajú poznanie a „svoje“ náboženstvo. Práve
metal, hlavne black (prípadne folk black) metal, je jednou z ciest ako sa
možno dostať k pohanstvu.
Je to jediná väčšia
výrazová forma (ide o underground, čiže masové vplyvy sú vylúčené), kde sa
predstavitelia tohto hudobného štýlu snažia vychádzať z pohanských
tradícií. Samotná hudba však ľudovo a „pôvodne“ znie len v intrách, prípadne
v kratších vsuvkách medzi ostatnými skladbami. Prejavy pohanstva sú ukryté
v textoch, pričom ich tematika býva rôzna - niektoré otvorene vyzývajú
k boju proti kresťanstvu (príloha č.8), niektoré s ľútosťou
„spomínajú“, opisujú proces christianizácie (príloha č.9), alebo ide
o texty vytvorené tak, aby zneli ako ľudová slovnesť – vychádzajú zo
známych mýtov a zobrazujú príbehy bohov a hrdinov.
Zo
slovenských kapiel je najvýraznejšou formáciou Ethereal Pandemonium, Ancestral
Volkhves a Immortal Hammer.
Pagan black metal je
však typickejší pre krajiny na východ od nás – Ukrajina, Rusko, Bielorusko: Alkonost, Apraxia, Arkona, Ashen
Light, Butterfly Temple, Hvangur, Infestum, Nokturnal Mortum, Obtest, Severnye
Vrata, Skyforger, Tvangeste, Znich,...
Česko: vedie jednoznačne Trollech so svojím dark forest black
metalom, z ďaších napr. Inferno, Silent Stream of Godless Elegy, Adultery
Poľsko: Wojnar
Srbsko: The Stone
Staroslovanská viera
je postavená na rovnováhe vnútornej, duševnej, a vonkajšej – rovnováhe
medzi človekom a prírodou. Podľa tohto sú stanovené aj hranice medzi
dobrom a zlom - všetko musí byť v súlade: život a smrť, vznik
a zánik, narušenie rovnováhy znamená zlo, aj keby tým narušením bolo
zničenie zla ako takého, pretože tak ako bez tmy nevnímame svetlo, bez zla si
neuvedomujeme dobro.
Vďaka kresťanskej
propagande sa pojem staroverie vždy spájalo s niečím primitívnym, dá sa však
bez výčitiek označiť za ucelené a pomerne vyspelé náboženstvo. Má svoj
panteón bohov, predstavy o fungovaní vesmíru, názory na posmrtný život -
to, že ich z veľkej časti nepoznáme, neznamená, že neexistovali. Znova
a znova sa vraciame k hodnotám rovnováhy a súladu
s prírodou, ale rovnovážny stav je nám stále vzdialený a tento fakt
sa nezmení, pokým sa spolužitie človeka s prírodou nezmení z „človek –
vládca“ s názorom, že príroda bola stvorená, aby nám slúžila, čo má za
následok nadmerné čerpanie prírodných zdrojov, znečisťovanie ovzdušia, vody aj
pôd, vyhynuté rastlinné a živočíšne druhy, na „človek – súčasť prírody“
s udržovaním rovnováhy, nielen medzi organizmami, ale aj medzi tým, čo sa
z prírody berie a čo sa do nej dáva.
Pri slove
„pohanstvo“ sa ľudia tvária akoby šlo o niečo exotické a divné (v tom
zlom význame slova), hoci táto viera je prirodzená a nemusíte byť pohanom,
aby ste ju zdieľali ako životný štýl neohrozujúci v dnešnej dobe tak
potláčanú prírodu, pretože samotné božstvá sú len výsledkami prírodných javov.
Už teraz, hoci si to možno niekedy neuvedomujeme, sa v našom živote
nachádzajú prvky pohanstva: sviatky, zvyky, slovné spojenia, ktoré naznačujú
našu minulosť, našich predkov a ich náboženstvo.
Výsledky tejto práce
sú fascinujúce, odkrýva svet bohov našich predkov, poukazuje na naše
príbuzenstvo s okolitými slovanskými krajinami – na to, že nás nespája len
príbuznosť reči či geografická poloha, ale spoločná krv, krv predkov, ktorí
kedysi vybojovali územia, na ktorých teraz stojíme my.
V čom je sila
staroveria? Je ňou práve to, že je zviazané s rodnou zemou, s rodnou prírodou.
Staroslovanská viera je postavená na rovnováhe vnútornej, duševnej,
a vonkajšej – rovnováhe medzi človekom a prírodou. Podľa tohto sú
stanovené aj hranice medzi dobrom a zlom. Je to jeden zo základných
princípov pohanstva, ktorý sa vzhľadom na čas nemení, menia sa však bohovia,
ich vnímanie a význam. Kým človek v minulosti potreboval bohov zručných,
silných fyzicky, dnes sú skôr bohmi duchovnej sily.
Využitie pohanstva, prípadne pohanských
myšlienok, v dnešnej dobe je hlavne v zmene pohľadu na prírodu a jej
ochranu, ale aj ako vo forme životnej filozofie. Je daná sloboda výberu, čo si
vyberieme. Poznanie vychádzajúce z pohanstva nám môže veľmi pomôcť na
ceste životom.
Začlenením
tejto práce do systému iných prác a projektov o Slovanoch, pohanstve
a dnešnej dobe sa odkrýva spoločný cieľ: odstránenie predsudkov voči
pohanstvu a novodobým pohanom založených na povrchnom poznaní, ktoré
dokonca ani nie je odvodené z pochopenia problému a je dôsledkom historickej
ideologickej manipulácie. Na to, aby sme mohli niečo alebo niekoho súdiť, by
nám mali slúžiť v prvom rade fakty.
Diese
Arbeit spricht űber den alten Glaube des Slawen in dem vorchristlichen
Zietraum. Sie erläutert ihre Herkunft, Gőtter, religionischen Vorstellungen,
Gewohnheiten und Kultur.
Sie
widmet sich auch den altglaublichen Vereinen in der Slowakei, den Regeln, die
in diesen Vereinen herrschen und auch wie die Mitglieder ihre Glaube ausfűhren.
Cotterell, A.: Encyklopedie Mytologie. Rebo productions,
Praha 1999
ISBN
80 - 7234 - 139 - 1
Charvát J.: Svetové
dejiny. SPN, Bratislava 1968
Ivanová-Šalingová M., Maníková Z.: Slovník cudzích slov.
SPN, Bratislava 1990,
ISBN 80 - 08 -
000006 - 6
Sasinek, F.V.: Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska. Tlač
Fr. X. Škarnicla synov 1868
Príspevky v elektronických dokumentoch:
www.bratstvoperunovejsekery.cjb.net
www.ceska.mysteria.cz
www.dubrava/vkrp.sk
www.krugperuna.narod.ru
www.slovanstvo.wz.cz
www.volny.cz/rodna-vira
PRÍLOHY
ZOZNAM PRÍLOH
Príloha 1 - Vzdávanie úcty bohovi Velesovi (Nick Beale, 1995)
Príloha 2 - Vzdávanie úcty Matke Zemi (Nick Beale, 1995)
Príloha 3 - Baba Jaga (I. Bilibin, 1900)
Príloha 4 - Idol boha Svantovíta (Nick Beale, 1995)
Príloha 5 - Rusalky (Alan Lee,
1984)
Príloha 6 - Boh lesa - Lesovik (Nick
Beale, 1995)
Príloha 7 - Boh lesa - Lesovik (James
Alexander, 1995)
Príloha 8 - preklad: Tvangeste: Storm
Príloha 9 - preklad: Lord Wind Pagan Holocaust
Príloha 10 - Rodostrom slovanských bohov