Gymnázium Michala Miloslava Hodžu, Liptovský Mikuláš

Stredoškolská odborná činnosť

JOZEF II.

MENO: Martina Húsková

TRIEDA: 3. A

ŠK.R.: 2004/2005

OBSAH

Úvod..................................................................................................2
Cieľ práce..........................................................................................3
Metodika práce..................................................................................4
Vlastná práca....................................................................................6

4.1 Ťažká povaha..............................................................................6

4.2 Vplyv výchovy..............................................................................7

4.3 Nástup na trón.............................................................................8

4.4 Politika z poštového kočiaru........................................................9

4.5 Jozefizmus............................................................................. ....11

4.5.1 Zrušenie nevoľníctva........................................................13

4.5.2 Jadro jozefizmu a Tolerančný patent...............................14

4.6 Povstanie v Uhorsku a Nizozemsku...........................................16

4.7 Koniec vlády...............................................................................18

Záver................................................................................................19
Resumé............................................................................................20
Bibliografia........................................................................................21
Príloha..............................................................................................22

1. ÚVOD

Len o máloktorých habsburských panovníkoch sa viedli a vedú také rozdielne diskusie ako o osvietenom monarchovi Jozefovi II. Na jednej strane to boli veľkolepé počiny, ktoré vykonal pre štát i pre ľud a na strane druhej sa objavovali nenávistné postoje proti bezbožnému cisárovi, ktorý opovrhuje ľuďmi. Liberáli vítali jeho antiklerikálnu politiku, oslavovali Jozefa ako svojho hrdinu. Klerici v jeho reformách videli dielo diablovo a stratu moci cirkvi.

Jozefova činnosť mu vyniesla aj niekoľko podtitulov, napr. osvietený despota, veľký reformátor, korunovaný filantrop, či cisár sedliakov. Ani jeden z jeho prívlastkov však nevystihuje zložitú osobnosť panovníka, ktorý patril k najrozporuplnejším postavám na habsburskom cisárskom a kráľovskom tróne.

2. CIEĽ PRÁCE

Myslíme, že informácií o Jozefovi II. je pomerne málo. Preto je cieľom našej práce oboznámiť sa s Jozefom II., predstaviť jeho život a hlavne jeho reformnú činnosť. Každý si tak bude môcť vytvoriť vlastný postoj voči tomuto rozporuplnému panovníkovi.

3. METODIKA PRÁCE

Písaniu práce predchádzalo zozbieranie materiálov. Nejaké sme už o Jozefovi mali, ale neboli dostačujúce. Navštívili sme Okresnú knižnicu Gašpara Fejérpataky – Belopotockého v Liptovskom Mikuláši a po preštudovaní materiálov sme začali písať.

„ Virtute et exemplo “

Cnosťou a príkladom

4. VLASTNÁ PRÁCA

4.1 Ťažká povaha

Jozef II. sa narodil 13. marca 1741 vo Viedni ako štvrté dieťa a najstarší syn Márie Terézie a Františka I. Štefana. Narodil sa v dobe krízy habsburskej monarchie, ktorú rozpútal Fridrich II. svojim vpádom do Sliezska, a tak prvé dni jeho života sú späté s úsilím túto krízu zažehnať.

Už v mladosti sa prejavila Jozefova zložitá povaha. Bol tvrdohlavý, povýšenecký, strohý a privčas si osvojil aj sarkazmus. Bol náladový a s pribúdajúcimi rokmi sa stával spurným a popudlivým. Prechovával odpor voči tradíciám, všetkému starému a ceremóniám.

Jeho vzťah s matkou sa stával po čase čoraz viac napätejší a kontakty s veľkým počtom súrodencov boli skoro mizivé a v žiadnom prípade nie srdečné alebo dôverné.

Veľkú rolu napriek tomu v jeho živote zohrala jeho prvá manželka Isabella Parmská, vnučka Ľudovíta XV., francúzskeho kráľa. Uprostred sedemročnej vojny s Pruskom zorganizovala Mária Terézia Jozefovu svadbu spolu so svojím kancelárom, aby upevnila vzťahy medzi Habsburgovcami a Bourbonovcami. Jozef veľmi miloval túto ženu, aj keď ona jeho city neopätovala. Keď však v roku 1763, čo bolo iba tri roky po svadbe, zomrela na čierne kiahne, bola to pre Jozefa ťažká rana. Spolu s ňou zomrela aj ich dcéra Kristína, ktorá sa v ten deň iba narodila. Jozef II. zostal až do konca života neveselým a uzavretým človekom.

Jeho druhé manželstvo s Máriou Jozefou Bavorskou bola len čistá politická kalkulácia a jeho odpor voči nej dával otvorene najavo. Keď sa vo svojich 25 rokoch stal druhýkrát vdovcom, odmietol sa už oženiť. Ostala mu iba jeho prvorodená dcéra, arcivojvodkyňa Terézia, no tá vo veku 8 rokov zomrela. Jozef II. zostal bez následníka.

4.2 Jozefova výchova

Mária Terézia mala veľmi pozitívny vzťah k Uhorsku. Nechala sa korunovať uhorskou kráľovnou a Uhry jej prisľúbili pomoc na počiatku vlády. Z vďaky bol Jozef

vychovávaný uhorským štýlom. Na mnohých portrétoch je malý Jozef dokonca

zobrazovaný v uhorskom kroji. A aj jeho vychovávateľ Batthyány bol uhorský šľachtic. Gróf Karol Batthyány vybral pre neho rad dobrých učiteľov. Tento poľný maršal mal z neho vychovať vojaka.

Aj keď sa Jozef veľmi skoro naučil čítať, neučil sa rád, a tak jeho vzdelanie

zostalo neucelené. Zaujímala ho armáda a vojenstvo. Neskôr sa asi najlepšie cítil medzi dôstojníkmi. Jozef ako prvý cisár z habsburského rodu začal pravidelne nosiť

uniformu a na rozdiel od svojej matky prechovával k pruskému kráľovi Fridrichovi II. veľkú úctu. Oboch spájala práve záľuba v uniformách a obom tiež vyhovoval prostý dvorský štýl.

Výchova následníka trónu prebiehala hlavne pod silným vplyvom osvietenských ideí. Čítal Voltaira a zoznámil sa aj so spismi nemeckého právnika Samuela Pufendorfa. Na mladého následníka vplývali aj osvietený radcovia Márie Terézie. Predovšetkým Václav Antonín Kaunitz, Johann Bartenstein a prirodzené právo ho vyučoval Karl Anton von Martini, ktorý výrazne ovplyvnil Jozefovo právne zmýšľanie.

4.3 Nastúp na trón

Jozef II. začal vládnuť pomerne mladý, ale veľmi dlho nemohol skutočne sám rozhodovať. Ešte za života svojho otca bol 3. apríla 1764 vo Frankfurte korunovaný za rímsko-nemeckého kráľa. Keď však František Štefan o rok neskôr zomrel, Jozef po ňom zdedil jeho osobný majetok, ktorý použil na splatenie štátnych dlhov. Ako cisár prebral vládu v Svätej ríši rímskej, ale snaha presadiť reformy v ríšskej politike bola neúspešná. Pokusy reformovať ríšsku dvornú radu a ríšsky komorný súd stroskotali a narobili Jozefovi veľa nepriateľov. Aj jeho pozícia v habsburských zemiach bola kuriózna. Mária Terézia ho síce 17. septembra 1765 ustanovila spoluvladárom, ale vládne záležitosti držala aj naďalej pod kontrolou.

Jozef II. mohol okrem vojenskej oblasti ovplyvňovať len zahraničnú politiku. Tam spolu s Kaunitzom sledoval bezohľadný expanzionizmus, ktorým malo byť obnovené veľmocenské postavenie voči Prusku. Nemohol však túto politiku prevádzať dôsledne, lebo Mária Terézia čoraz viac inklinovala k mieru.

Pomerne často dochádzalo medzi matkou a synom k rozporom. Tradicionalistická Mária Terézia nikdy nezaprela svoju jezuitskú výchovu. Podľa nej bolo katolícke náboženstvo jedinou pravou vierou, ktorá navyše spájala všetky časti inak nesúrodnej ríše. Bola ochotná súhlasiť s niektorými reformami, ktoré

mnohonárodná ríša potrebovala. Chcela však zmeny pomalé a postupné. Naopak

Jozef II. bol odchovancom osvietenstva a v reformách bol radikál. Chcel nastoliť

monopol štátnej moci. Jeho snahy viedli k upevneniu štátu, takže aj spoločnosť mala byť reformovaná spôsobom, z ktorého by mal štát čo najväčší prospech. Dospel k presvedčeniu, že štát sa bude vzmáhať, keď sa budú mať jeho poddaní dobre. Vzdelaný a slobodný občan znamenal pre štát oveľa viac ako poverčivý, nevedomý nevoľník. S matkou sa zhodol v názore, že je potrebné obmedziť stavovské slobody, privilégia jednotlivých krajín a celý štát centralizovať.

Keď Mária Terézia 29. novembra 1780 zomrela, stal sa Jozef II. neobmedzeným monarchom a mohol začať uskutočňovať všetky plány, ktoré si za jej života nemohol dovoliť.

4.4 Politika z poštovného kočiara

Cestovanie nepochybne patrilo k štýlu vlády panovníkov osvietenského absolutizmu. Cesty im mali na jednej strane poukázať na problémy a dodať podnety na zmeny a na strane druhej mohli panovníci neustále kontrolovať, ako sa opatrenia prejavujú.

Jozefovu záľubu v cestovaní mal na svedomí jeho skromný, odmietavý postoj ku honosnej nádhere dvora a tiež konflikty s matkou. Jozef chcel ako osvietený panovník svoju zem naozaj poznať, a tak kedykoľvek len mohol, cestoval inkognito ako gróf Falkenstein, stretával sa s prostými ľuďmi a zaujímal sa o ich problémy. Ako prvý cisár vyhľadával stretnutia s obyčajnými ľuďmi, čo ho robilo veľmi oľúbeným. Toto bolo na štýle vlády jeho epochy nového. Poznatky z jeho ciest mu napokon priniesli viac podnetov pre jeho neskoršie reformy než celé jeho vyučovanie.

S jeho cestami sú spojené aj mnohé historky a rozprávania. Často sa jednalo o symbolické činy, ktoré ho líčili ako priateľa ľudu. Raz sa nechal pripútať v obávanom väzení v Brne, aby tak získal predstavu o údele väzňov. Nepochybne najznámejším činom je ten, ktorý sa udial na Morave v Slavíkovciach. Cisár tam vlastnoručne vyoral pluhom roľníka Trnky dve brázdy. Tam mu bol postavený pomník a pluh bol zachovaný ako akýsi druh relikvie.

Jozef často cestoval po Uhorsku. A to nie len po jeho centrálnej časti, ale navštívil aj Slovensko, Sedmohradsko a Rijeku. No cisár necestoval len po habsburskej monarchii, ale jeho cesty ho doviedli aj ďalej. V roku 1769 cestoval so svojím mladším bratom Leopoldom do Ríma, Neapola, Florencie, Parmy, Turína

a Milána. Dôležitá cesta pre cisárove reformy bola cesta naprieč Francúzskom, ktorá mu sprostredkovala podnety pre zriadenie ústavu pre hluchonemých a všeobecnej nemocnice. Prechádzal aj okolo Voltairovho sídla, ale z obavy pred matkou, ktorá Voltairom opovrhovala, sa s týmto filozofom, ktorého si veľmi ctil, nestretol. To sa Voltaira hlboko dotklo.

Mnohé cesty boli spojené s expanzívnou politikou. V roku 1769 obsadili Habsburgovci Poľskom držanú Spiš. To bol počiatok delenia Poľska. Keď potom pri prvom delení Poľska získali pod zámienkou roku 1772 Halič a Vladimírsko, pripadlo im tak územie o rozlohe 85000 km² s 2,6 miliónmi obyvateľov.

Dvakrát sa Jozef II. stretol aj so svojím veľkým vzorom Fridrichom II. Aj keď

sa obidva stretnutia skončili obojstranným sklamaním, naďalej sa Jozef pokúšal o zblíženie s Pruskom.

V roku 1780 odcestoval cisár do Sankt Peterburgu, kde sa stretol s ruskou cárovnou Katarínou II. Týmto spôsobom bol uzatvorený obranný spolok s Ruskom, ktorý potom cisára zatiahol do vojenských aktivít. Roku 1787 vyhlásili Turci vojnu

Rusku a Rakúsko muselo zasiahnuť. Aj keď sa po dvoch neúspešných pokusoch podarilo Belehrad dobyť, priebeh vojny nebol pre Habsburgovcov veľmi priaznivý.

Po Jozefovej smrti musel jeho nástupca v roku 1791 uzavrieť tzv. svišťovský mier, po ktorom pripadol Belehrad opäť Osmanom.

4.5 Jozefizmus

Tento termín označuje Jozefovu neúnavnú reformnú činnosť. Reformná aktivita bola zameraná na spoločnosť a štát, ktorý mal byť podľa osvietenstva riadený centrálne a absolutisticky. Jozef chcel odstrániť šľachtické privilégia, pripojiť Uhorsko ku štátu a pomýšľal aj na iné opatrenia, ku ktorým mohol prejsť až po matkinej smrti. Často však reformy predbiehali teóriu.

Produktom reforiem je aj vznik právneho a policajného štátu, ktorý bol vybudovaný na myšlienkach prirodzeného práva a policajnej vedy.

Za Jozefovej samostatnej sa prehĺbila snaha centralizácie. Správa štátu a reformy sa uskutočňovala prostredníctvom písomností – množstvom zákonov a nariadení. Mária Terézia vydala za štyridsať rokov štyri zväzky, Jozef ich stihol za desať rokov vydať osemnásť. Aby mohol všetky svoje ustanovenia uskutočniť, musel byť štát o svojich občanoch lepšie informovaný. Predpokladom bola evidencia všetkých obyvateľov. Aby sa mali tieto informácie opatriť, bolo zavedené

nezameniteľné očíslovanie domov. Toto šľachtu veľmi ponižovalo. Pre potreby armády bolo vykonané sčítanie poddaných mužského pohlavia a domov. Tieto štatistické údaje sa stali základom populacionalizmu, jednej z modernej vedy vtedajšej doby. Štát získal za vlády Jozefa II. tieto údaje:

Uhorsko 6,5 milióna obyvateľov

Čechy 2,7 milióna obyvateľov

Morava 1,5 milióna obyvateľov

Halič 3,0 milióny obyvateľov

Dolné Rakúsko 1,6 milióna obyvateľov

Horné Rakúsko 0,6 milióna obyvateľov

Štýrsko 0,8 milióna obyvateľov

Tyrolsko 0,6 milióna obyvateľov

Kraňsko 0,4 milióna obyvateľov

Korutany 0,3 milióna obyvateľov

Sedmohradsko 1,5 milióna obyvateľov

Chorvátsko a pohraničné oblasti 1,3 milióna obyvateľov

Celá monarchia 20,0 miliónov obyvateľov

V hospodárskej politike bol Jozef najprv ovplyvnený merkantilizmom, ktorý podporoval rozvoj manufaktúr. Keď sa stále viac prejavovali medze tejto hospodárskej politiky, obrátil sa k fyziokratizmu. Táto hospodárska teória, ktorú rozvinuli Francúzi Quesnay a Turgot (Jozef II. sa s ním osobne stretol), doporučovali podporovať poľnohospodárstvo. Preto Jozef II. zakladá agrárne spoločnosti, napr. Korutanoch, Innsbrucku a aj vo Viedni. No hospodárska politika merkantilizmu nevymizla. Pre vývoj protoindustrializácie bolo preto dôležité rozbíjanie cechov. Už za Márie Terézie bolo zakázané zakladanie nových cechov. Sloboda remesiel, o ktorú sa cisár snažil, viedla v roku 1784 takmer k zrušeniu cechov.

Tendenciou dozerať na štát a jeho občanov sa zaznamenáva v budovaní policajného aparátu. Centrálne organizovaná polícia existovala vo Viedni a riadil ju gróf Pergen. Okruh polície bol široký, zahrňoval hlásenia, vystavovanie povolení, ale v jej kompetencii bolo aj zriaďovanie nápravných zariadení. Vedľa verejne vystupujúcej polície existovala aj polícia tajná. Dohliadala na cudzincov, klerikov, úradníkov a aj špehovala.

V roku 1781 zrušil cisár patentom do značnej miery cenzúru. O všetkom sa

teraz mohlo diskutovať v tlači. Keď sa však začala objavovať kritika jeho opatrení, boli zakázané správy, ktoré sa týkali štátu.

Za vlády Jozefa II. boli v roku 1785 legalizovaný aj slobodomurári. Ich ideály humanizmu, tolerancie a dobročinnosti silne ladili s Jozefovými ideálmi. Ku slobodomurárom patrilo veľa slávnych ľudí ako napríklad hudobní skladatelia Mozart a Hayden. Vo Viedni už existovala lóža U pravej svornosti, ktorej ústrednou postavou bol Ignaz von Born, ale od roku 1784 sa sformovala veľká rakúska zemská lóža. Aj keď bolo slobodomurárstvo legalizované, bola povolená len jediná lóža, ktorá bola navyše pod stálym dohľadom polície.

Jozef II. v duchu ideálu verejného blaha uskutočnil sociálne opatrenia,

ktoré sa sústredili predovšetkým na hlavné mesto Viedeň. Zatiaľ čo iní absolutistický

panovníci vo Viedni stavali paláce a zámky, cisár Jozef II. dával prednosť stavbám, ktoré mali spoločenský úžitok. Roku 1777 pri svojej ceste do Paríža spoznal Hôtel de Dieu a dal podľa jeho vzoru zriadiť vo Viedni všeobecnú nemocnicu. Menšie špitály mali byť zrušené a pacienti sa mali sústrediť v jednej veľkej nemocnici. Riaditeľom sa stal významný učenec Joseph von Quarin. Nemocnicu otvorili 16. augusta 1784 a zabezpečovala miesto pre 2000 pacientov. Bolo tu zriadených päť

oddelení: všeobecná nemocnica, pôrodnica pre slobodné ženy, chorobinec, útulok a blázinec. Liečiť duševne chorých bolo jedným z vtedy moderných počinov

všeobecnej nemocnice. Budova, ktorá mala sedem veľkých nádvorí, sa stala organizačným a stavebným vzorom pre iné nemocnice v Európe. Dôležité pre získanie lekárskeho personálu bolo takzvané Josephinum, lekárska akadémia vo Viedni. Hlavne pre vzdelávanie „poľných chirurgov“ tam bolo umiestnených vyše 1000 preparátov, ktoré majú dnes veľkú medicínskohistorickú hodnotu a aj estetický pôvab.

Vo Viedni vykonal Jozef II. aj iné humanitárne opatrenia. Práter, obľúbený lovecký revír, bol do jeho čias širokej verejnosti neprístupný. Roku 1766 ho predal verejnosti a o rok neskôr otvoril aj lužnú záhradu Augarten. Nápis nad vchodom do Augartenu, „ Miesto venované všetkým ľuďom k obveseleniu od toho, ktorý si vás váži“, vyjadruje jasne Jozefov postoj.

Duch osvietenstva sa prejavil aj v justícii. Reforma sa pokúšala o odstránenie zvláštnych súdov a nastoliť tak rovnosť pred zákonom. Bolo definitívne ukončené upaľovanie na hranici za čarodejníctvo a tresty smrti boli nahradené ťažkou telesnou prácou. Tu sa prejavila myšlienka prospešnosti, utilitarizmu, ktorý určoval mnohé z Jozefových reforiem.

K vášnivým stúpencom Jozefových reforiem zo slovenských osvietencov patril Jozef Ignác Bajza a Juraj Fándly.

4.5.1 Patent o zrušení nevoľníctva

Ďalším z opatrení a jedným z najdôležitejších patentov bol patent o zrušení

nevoľníctva z 1. novembra 1781. Týmto patentom bolo zrušené nevoľníctvo v Čechách a v roku 1785 aj v Uhorsku. Toto podstatne zlepšilo život prostého ľudu. Bola ustanovená slobodná voľba povolania, slobodné uzatváranie manželstva a slobodné disponovanie vlastným majetkom, ktoré bolo dovtedy povolené len so súhlasom zemepána. Na mnohých miestach šľachta tento patent zatajila a bojkotovala aj ďalšie cisárske nariadenia.

Zrušením nevoľníctva sa urýchlila modernizácia poľnohospodárstva aj

priemyselný rozvoj. Jozef navrhol aj daňovú reformu, ale bol nútený ju odvolať.

Podľa nej 70 percent ostávalo poddanému a 30 percent si mal podeliť zemepán a štát.

4.5.2 Jadro jozefizmu a Tolerančný patent

Jozefove cirkevné reformy sú pokladané za jadro Jozefizmu. Kedysi sa týmto pojmom označovali reformy, ktoré sa týkali iba náboženskej politiky. Chcel moc cirkvi absolutne podriadiť moci štátu.

S osvietenskou tradíciou tolerancie, myšlienkou prospešnosti súvisel aj Tolerančný patent, ďalší z veľmi dôležitých patentov. Jozef II. povolil 13. októbra 1781 gréko – katolíkom a protestantom vykonávať náboženskú prax. Protestanti, ktorí boli výbornými finančníkmi, prichádzali zo západu Európy a zakladali továrne a pracovali v nich. Tým napomáhali hospodárstvu a museli byť tolerovaní. Do ich modlitebien nebol síce prístup z verejnej cesty možný, ale mohli študovať na univerzitách a kupovať si domy aj pozemky. Keď však vzrástol počet protestantov aj tolerantný Jozef musel sťažiť prestup k protestantizmu.

2. januára roku 1782 bol zverejnený aj tolerančný patent pre Židov. Pre viac ako 270000 ľudí sa tak začalo začleňovanie do spoločnosti.

Duchovné prúdy ako jansenizmus a febroniansizmus, ktoré boli namierené proti pápežskému centralizmu, ovplyvnili aj jozefizmus. V roku 1782 začal Jozef II. rušiť všetky kláštory, ktoré neprevádzali školy, opatrovateľstvo alebo inú charitatívnu činnosť. Budovy zrušených kláštorov slúžili verejnému blahu. Potom sa začali rušiť aj kláštory bohaté, aby sa posilnil náboženský fond.

Roku 1782 musel prísť pápež Pius VI., aby si s cisárom osobne pohovoril. Jozef II. mu však šiel naproti, aby nemusel pápeža slávnostne privítať vo Viedni. Stretli sa potom ešte niekoľkokrát, ale nič sa ich stretnutiami nevyriešilo.

Napriek rušeniu kláštorov sa zlepšovalo cirkevné chápanie poddaných. Zriaďoval nové fary, ktoré mali okrem duchovnej aj sociálnu úlohu. Napríklad sa

museli starať o chudobných.

Citov poddaných sa však veľmi dotkol, keď nariadil pochovávanie mŕtvych vo vreci. Mŕtvi sa tak mali spaľovať, alebo polievať vápnom, aby sa v zemi telo zbytočne dlho nerozkladalo. Obmedzoval púte, v kostoloch rušil bočné kaplnky

a dokonca nariaďoval aj to, koľko sviec bude horieť na oltári.

Po smrti biskupa Leopolda Firmiana musel cisár v roku 1785 upraviť systém diecéz, ktoré majú svoju platnosť ešte dnes.

Ešte aj v 19. storočí sa liberáli odvolávali na politiku jozefizmu. Jozef II. sa stal v 19. storočí významnou postavou. Vtedy dochádza aj k pomníkovému hnutiu, keď sa začali vztyčovať nespočetné pomníky cisárovi.

4.6 Povstanie v Uhorsku a Nizozemsku

Najnebezpečnejšie z hľadiska štátnej politiky boli povstania v Uhrách a v Nizozemsku. Na rozdiel od svojej matky, Jozef nemal s Uhrami také dobré vzťahy.

Vzťah medzi ním a jeho uhorskými poddanými sa zhoršil, keď Jozef ako odporca ceremónií previezol v roku 1784 z Uhorska do Viedne svätoštefánsku korunu a nedal sa korunovať za kráľa. Uhrov toto opovrhnutie strašne pobúrilo, neuznali Jozefa ako svojho kráľa a nazývali ho „kalapos király“, klobúkový kráľ. Uhorskú šľachtu hlboko popudilo hlavne to, že odviedol korunu z Prešporku, ktorý tak stratil akýsi štatút hlavného mesta a ten potom prešiel na Budapešť. Bratislavu potom začali opúšťať remeselníci a úradníci, čo na istý čas spôsobilo stagnáciu hospodárstva.

Aj keď sa Jozef nedal korunovať ani v Čechách, bol tam pomerne obľúbený. K tomu mu dopomáhala aj obstojná znalosť češtiny.

Pri uskutočňovaní centralizačných reforiem však cisár plne rešpektoval územnú integritu uhorského štátu a v nejednom smere anticipoval budúci politický rozvoj. Rozdelil Uhorsko na desať územných dištriktov podľa ekonomických a geografickým zreteľov. Na čele stáli komisári, ktorých sám vymenoval. Na Slovensku to bol nitriansky, banskobystrický a košický dištrikt.

Na svorné odmietnutie narazila aj snaha zaviesť nemčinu ako úradný jazyk, ktorá mala nahradiť dovtedy používanú latinu. Nebolo to v rámci nacionalizmu, ale používanie jednej štátnej reči v monarchii chcel zaviesť preto, lebo by to bolo užitočné a videl v nej zjednocujúci prvok. Uhry mali však pre toto málo pochopenia.

Napríklad aj zrušenie nevoľníctva si našlo svojich odporcov. No hlavným problémom Uhorska sa stal viedenský centralizmus. V roku 1784 vypuklo v Sedmihradsku povstanie rumunských sedliakov proti uhorskej šľachte, vedeným

Nicolom Horiom, zvaným Terror Hungarorum. Neustále ťažkosti viedli k odcudzeniu medzi Jozefom II. a uhorskými poddanými. V 1787 došlo dokonca k pokusom zvoliť za uhorského kráľa Karla Augusta a v roku 1790 musel cisár zrušiť všetky opatrenia týkajúce sa Uhorska.

Nizozemsko malo veľmi pokrokové agrárne hospodárstvo, dopravnú sieť

a vysokú industrializáciu. Keď ho však Jozef precestoval, kritizoval politické,

administratívne a právne pomery, ktoré sa mu zdali málo centralistické. Na odpor narazili náboženské zmeny v duchu jozefínskej cirkevnej politiky. Situácia sa zhoršila, keď vydal dva dekréty, ktoré rušili autonómiu provincie rozdelením na kraje a lokálne súdne právomoci, ktoré boli nahradzované centrálnym právnym systémom. Nizozemskí miestodržitelia, cisárova sestra Mária Kristína a jej muž

vojvoda Albert Sasko-Tešínsky, museli tieto ustanovenia zrušiť. Jozef bol však

neústupný.

V máji roku 1789 vypuklo otvorené povstanie. Rakúski Nizozemci

nadviazali kontakty s Pruskom, Holandskom a Anglickom a revolúcia vo Francúzsku ich ešte viac povzbudila. Vlastenecké vojská porazili rakúsku armádu a 11. januára 1790 sa oslobodené Nizozemsko stalo Spojenými provinciami nizozemskými (Etats Belgiques Unis).

Až zahraničnou obratnou politikou Leopolda II. bola v Nizozemsku obnovená rakúska nadvláda.

4.7 Koniec vlády

Po odtrhnutí Nizozemska od Rakúska, prejavoch nespokojnosti vrstiev, ktoré cisár sám vytrhol zo spoločenskej pasivity, a ďalších neúspechoch pocítil Jozef potrebu, aby upustil od svojich novôt. „Oslabený pokročilou tuberkulózou, stál nad troskami svojho celoživotného diela.“¹ V januári 1790 odvolal všetky svoje reformy okrem Tolerančného patentu a patentu o zrušení nevoľníctva, o ktorých správnosti bol presvedčený až do svojho konca. Zlomený na tele a na duši, napísal si ešte epitaf: „Tu leží Jozef II., ktorý sklamal vo všetkom, čo podnikal.“

Cisár Jozef II. zomrel 20. februára 1790. Nezanechal po sebe paláce a zámky ako ostatní monarchovia, ale zostali po ňom kasárne, úradné budovy, sirotince, nemocnice a školy. Je pochovaný v kapucínskej hrobke vo Viedni. Jeho prostá rakva ostro kontrastuje s nádherným barokovým sarkofágom jeho rodičov.

Zatiaľ, čo sa šľachtici radovali z jeho smrti, prostý ľud odmietol jeho smrť zobrať na vedomie a očakávali jeho návrat. Ešte o 10 rokov neskôr mnohí verili, že

Napoleon Bonaparte je Jozefov syn, ktorý prišiel, aby ich oslobodil od vrchnosti.

Po Jozefovi nastúpil na trón jeho mladší brat. Leopold II. bol ďalším osvieteným, pokrokovo zmýšľajúcim panovníkom na habsburskom tróne. Upokojil situáciu a pokračoval v reformách. Vynikajúcemu štátnikovi však smrť prekazila úspešnú reformnú činnosť.

„V priebehu dvoch rokov predčasne zomreli dvaja bratia, dvaja vynikajúci panovníci, ktorí si predsavzali modernizovať spoločnosť a štát. V 19. storočí Habsburgovci už nemali šťastie na takéto osobnosti.“²

––––––––––––––––––––––––––-

¹ SERGEŠ, V.: Kniha kráľov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. s. 259

² SERGEŠ, V.: Kniha kráľov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2003. s. 266

5. ZÁVER

Jozefovo dielo, ktoré je hodnotené v celistvosti, položilo základ moderného štátu a občianskej spoločnosti.

Mnohé z cisárových opatrení boli veľmi radikálne a uponáhľané, aby si získali podporu. Ale už vtedy poukazovali na moderné rysy, ktoré sú smerodajné pre 19.a 20. storočie. Preto neskoršie generácie oceňovali dôsledky jeho politiky oveľa priaznivejšie ako ľudia z konca 18. storočia.

Jozef II. predbehol svoju dobu, čo vlastne znamenalo, že bol pre svoju dobu neprijateľný.

6. RESUMÉ

Jozef ’s work, taken as a whole, made a foundation of a modern state and society.

His conterporeries were not able to appreciate his effort and meaning of his deeds, because his thinking was fully out of conventions those times had. However, nowdays, we are not able to imagine how our society would be if Jozef II. didn ‘t do what he did.