GEOLÓGIA LIPTOVSKÉHO REGIÓNU
1. Zemepisný obraz
Po stránke prírodných krás je Liptov jednou z najkrajších oblastí Slovenska. Orograficky tento región zaberá niekoľko dominantných foriem.
Centrom Liptova je zrejme Liptovská kotlina, ktorá predstavuje rozsiahlu terénnu depresiu nepravidelného tvaru, pretiahnutú vo V Z smere v dĺžke 50 km a maximálnej šírke 15 km. Tiahne sa od Ružomberka po Štrbu. Skláňa sa od východu na západ s výškovým rozdielom 550 m. Zarezané vodné toky jej dávajú pahorkovitý ráz. Kotlina je takmer zo všetkých strán ohraničená ďalšími výraznými geomorfologickými štruktúrami patriacimi tiež regiónu Liptova.
Severozápadné ohraničenie tvorí chočské pohorie s morfologicky výrazným Veľkým Chočom /1611 m.n.m./ a Prosečným/1372 m.n.m./. Severné ohraničenie je sprostredkované Západnými a Vysokými Tatrami. Tatry majú dobre vyvinutý hôľny a glaciálny /ľadovcový/ reliéf. Veľa vrcholov dosahuje výšku nad 2000 m.n.m. Južné ohraničenie tvoria Nízke Tatry. Najvyšším vrcholom je Ďumbier /2044 m.n.m./. Nízke Tatry majú dobre vyvinutý krasový reliéf. Na juhozápade je Liptovská kotlina ohraničená Veľkou Fatrou. Naproti tomu východnú hranicu tvorí málo výrazný hrebeň tiahnúci sa od Važca až po Štrbské Pleso a oddeľuje ju od spišskej kotliny.
2. Geologický
vývoj
Prvohory paleozoikum /pred 245 až 530 miliónmi rokov/.
Toto obdobie je dôležité pre celé územie Slovenska hlavne z toho dôvodu, že počas neho bol vytvorený horninový podklad geologickej stavby Slovenska. Počas prvohôr tu existovala mohutná magmatická činnosť, kedy vznikali predovšetkým hlbinné magmatické horniny granit /žula/, granodiorit, diorit, gabro, syenit a mnohé ďalšie. V prvohorách prebehli na našej planéte dve významné fázy vrásnení kaledónske a varíske. Dochádzalo ku rozsiahlej metamorfóze /premene/ existujúcich hornín, ktoré sa takto vyrovnávali so zmenenými fyzikálnymi a chemickými podmienkami /teplota, tlak, chemizmus .../. Vznikli teda ďalšie metamorfované horniny ruly, fylity, svory, migmality .... Keďže po prvohorách nasledoval vývoj ešte niekoľko 100 miliónov rokov, spomínané horniny sú v súčasnosti na Slovensku prekryté horninami vzniklými v ďalších geologických obdobiach. Odkryté sú len v centrách tzv. jadrových pohorí v Malých Karpatách, Považskom Inovci, Strážovských vrchoch, Ftáčniku, Branisku, Malej a Veľkej Fatre a na území Liptova vo Vysokých a Nízkych Tatrách.
Druhohory niezozoikum /pred 65 až 245 miliónmi rokov/
Počas tohto obdobia existovala v širšom stredoeurópskom priestore mohutná sedimentačná panva. Na jej dne sa usadzovali hrubé súvrstvia sedimentárnych hornín, predovšetkým karbonátov /uhličitanov/. Najdôležitejšími z nich boli vápenec a dolomit. V druhohorách postihlo planétu ďalšie významné vrásnenie alpínske. Počas neho vznikali na kontinentoch mohutné pásmové pohoria. Jedným z nich sú aj Alpy, súčasťou ktorých sú i Západné Karpaty, ktoré tvoria územie Slovenska. Vplyvom tohto vrásnenia boli spomínané usadené horniny presúvané desiatky kilometrov v podobe príkrovov. Tieto horniny sú v súčasnosti odkryté tiež v jadrových pohoriach, ale tentokrát na ich svahoch. Platí to aj pre územia Vysokých a Nízkych Tatier.
Treťohory terciér /pred 1,8 až 65 miliónmi rokov/
Toto obdobie je už pre vývoj Liptova a niektorých severných častí Slovenska osobité. Začiatkom treťohôr sa tieto územia začali nakláňať na sever a ponárať pod more, ktoré tu vtedy existovalo. Konfigurácia terénu vtedajšieho zemského povrchu bola samozrejme odlišná od dnešnej. Dá sa povedať, že územia dnešných Nízkych Tatier a Veľkej Fatry mali už podobu horstva, aj keď ešte nie tak vysokého ako dnes. Vysoké Tatry boli len pahorkatinou, ktorú treťohorné more postupujúce zo severu postupne prelialo. Na dne Liptovskej kotliny, ktorá bola morskou panvou sa začali usadzovať sedimenty. Vplyvom orogénnej činnosti dochádzalo v týchto oblastiach k veľkým otrasom. Tieto spôsobovali zosuvyusadených ešte nespevnených sedimentov po svahoch sedimentačnej panvy. Vznikali tzv. turbiditné prúdy, kedy sa usadené masy skĺzli po svahu, všetko sa zvírilo a začalo znovu usadzovať. Sedimentácia potom prebiehala podľa frakcií, keď sa najprv usadzovali ťažšie a väčšie častice a nakoniec najľahšie a najmenšie. Viacnásobným opakovaním týchto procesov došlo ku vzniku tzv. flyšových vrstiev, ktorých náplň tvoria rytmicky /pravidelne/ sa
Striedajúce vrstvy pieskovcov a ílovcov. Táto rytmickosť je spôsobená práve viacnásobným opakovaním týchto procesov. Flyšové vrstvy teda tvoria geologickú výplň Liptovskej kotliny. Typické odkryvy týchto hornín sa dajú vidieť pri Podtúrni za železničnou traťou, pri Jamníku, Lipt. Ondreji, pod priehradným múrom Liptovskej Mary a inde. Na konci treťohôr bolo územie Liptovskej kotliny spod mora vynorené a odvtedy už bolo navždy súšou.
Štvrtohory kvartér /pred 1,8 miliónom rokov po dnes/
Toto obdobie bolo oproti predchádzajúcim oveľa pokojnejšie. Hlavnú úlohu tu zohrávala tektonika. Predovšetkým došlo k vyzdvihnutiu územia Vysokých Tatier a reliéf terénu sa začal podobať dnešnému. Takisto došlo ku prevrásneniu pôvodne horizontálne uložených flyšových vrstiev a tiež boli postihnuté zlomovou tektonikou. V Liptovskej kotline rozoznávame dva typy zlomov: východo-západné /staršie/ a severo-južné /mladšie/. Najznámejším predstaviteľom V-Z systému je podtatranský zlom. Tiahne sa úpätím Vysokých Tatier a pozdĺž neho boli Tatry vyzdvihnuté do súčasnej podoby. Výrazná zlomová tektonika je vovšeobecnosti v teréne celkom dobre viditeľná. Takéto oblasti zemskej kôry predstavujú oslabené miesta horninového masívu. Ľahšie tu dochádza k zvetrávaniu, rozrušovaniu a rozpadu horniny, k jej denudácii, erózii a odnosu rozrušenej horniny, takže častokrát vznikajú na týchto miestach deprené tvary reliéfu terénu doliny, údolia, rôzne terénne skoky, závrtové línie ...
Ďalším významným geomorfologickým činiteľom v Liptovskej kotline bolo štvrtohorné zaľadnenie. Vieme, že na území Vysokých Tatier bolo minimálne troje zaľadnení.
3. Geologická stavba
Geologická stavba liptovského regiónu sa dá v jednoduchosti odvodiť z toho, čo bolo napísané v predchádzajúcich odstavcoch. V princípe:
Vysoké a NízkeTatry sú tzv. jadrovými pohoriami. Ich jadrá sú tektonickými pochodmi vyzdvihnuté do geomorfologicky výrazných foriem. Tieto jadrá sú tvorené prvohornými kryštalickými /magmatickými a metamorfovanými/ horninami. Na svahoch Vysokých a Nízkych Tatier sú uložené tektonické príkrovy druhohorných karbonátových hornín. Tieto dosahujú hrúbky niekoľko 100 metrov. Depresia Liptovskej kotliny je vyplnená treťohornými flyšovými vrstvami. Mocnosť týchto súvrství presahuje 1 500 metrov. Pod nimi sa nachádzajú útržky spomínaných karbonátových príkrovov a hlbšie pod nimi prvohorné kryštalické horniny.
4. Exkurzia
zaujímavosťami regiónu
4.1. Krasové javy
Krasové procesy sú viazané na prítomnosť karbonátových hornín. V princípe sa jedná o toto:
Dažďové a povrchové vody obsahujú určité množstvo CO2 a sú svojím spôsobom voči vápencom agresívne. Prechodom pôdnymi a humusovými zložkami i ďalšími procesmi sa tieto vody o CO2 ešte viac obohacujú. Takáto voda prestupuje systémom pórov, trhlín a puklín cez vápencový masív a svojou agresivitou ho rozpúšťa. Dochádza ku jednoduchej chemickej reakcii (CaCO3 + H2O + CO2 = Ca 2+ + 2(HCO3) - je reverzibilná) a takýmto spôsobom tieto vody vytvárajú vo vápenci dutiny jaskyne. Tieto procesy sa nazývajú korozívne. Dutiny môžu byť neskôr vodným tokmi erozívne rozšírené na rozsiahlejšie jaskynné sústavy. Keď sa spomínanou koróziou obohatené vody dostanú do vvoľného priestoru jaskýň, stávajú sa presýtené a dochádza znovu k vyzrážaniu CaCO3 tentoraz v podobe jaskynnej výzdoby stalaktity, stalagmity, náteky, jaskynné perly, atď....
Tieto informácie sú dôležité z toho dôvodu, že severné svahy Nízkych Tatier /s uloženými príkrovmi karbonátových hornín/ sú jednou z najdôležitejších krasových oblastí na Slovensku. Každý určite pozná vyše 30 km dlhý jaskynný systém v Demänovskej doline /najdlhší na Slovensku/ so sprístupnenými Demänovskou jaskyňou Slobody a Demänovskou ľadovou jaskyňou. Veľké jaskynné systémy sú i vo vedľajšej Jánskej doline /Jaskyňa zlomísk 11 km, Veľká Stanišovská jaskyňa 2,5 km, Sokolová jaskyňa 2,5 km, Medvedia jaskyňa, Partizánska jaskyňa.../. Za všetko hovorí fakt , že na území severných svahov Nízkych Tatier sa nachádza okolo 600 jaskýň. Na Krakovej holi je najhlbšia jaskyňa na Slovensku Starý hrad /432 m/. Ďalšou sprístupnenou jaskyňou tohoto regiónu je Važecká jaskyňa. Z ďalších významých treba ešte spomenúť Liskovskú jaskyňu, Mošnickú jaskyňu, Malužinskú jaskyňu, Zápoľnú, Svidovské jaskyne, Ludrovskú jaskyňu ... Okrem toho rôzne priepasti hlavne na Krakovej holi (Javorová priepasť ...) a na Ohništi (Veľká ľadová priepasť, Jelenia priepasť, priepasť Havran ...).
Krasové formy nachádzame nielen v podzemí, ale aj na povrchu. Drobnejšie formy /závrty, škrapy/sú málovyvinuté, kvôli príkrym svahom Nízkych Tatier, po ktorých voda rýchlo steká a nemá dostatok času na koróziu vápenca. Viac sú vyvinuté typické krasové doliny /už spomenuté Demänovská, Jánska/ či kaňony a tiesňavy /Kvačianska dolina, Prosiecka dolina/.
4.2. Minerálne
vody
Liptovská kotlina je na takéto pramene bohatá. Nachádza sa tu asi 25 lokalít takýchto prameňov. Sú to prevážne vody uhličité, čo súvisí so spôsobom ich vzniku. Povrchové vody prenikajú do hĺbky horninového masívu, tam cirkulujú, obohacujú sa o minerálne látky a v prípade, že nastanú vohodné geologické podmienky, dostávajú sa znovu na povrch. V Liptovskej kotline sú takýmito priaznivými podmienkami miesta križovania dvoch systémov zlomov (spomínané pri geologickom vývoji). Väčšina minerálnch prameňov vychádza na povrch po týchto štruktúrach. Treba si tu ešte uvedomiť postavenie Liptovskej kotliny voči svojmu okoliu, keďže spádovou oblasťou spomínaných povrchových vôd sú svahy Nízkych a Vysokých Tatier s usadenými karbonátovýcmi horninami /uhličitany/. Práve tu sa dostávajú tieto vody do podzemia a obohacujú o minerálne látky, preto sú minerálne vody často uhličité.
Lokality s minerálnymi prameňmi sú známe z Lúčok, L. Sliačov, L.Štiavnice, Bešeňovej, Liptovského Jána, Borovej Sihoti, Korytnice, Pribyliny, Konskej ... Chemizmus jednotlivých minerálnych prameňov sa líši v závislosti od podmienok vzniku týchto vôd.
Treba ešte spomenúť, že v niektorých prípadoch bola liečivosť týchto prameňov a ich výdatnosť využívaná na kúpeľné a rekreačné účely. Známe sú kúpele v Lúčkach, Korytnici, Železnom či Sliačoch. Na rekreačné účely boli tieto pramene využívané v Liptovskom Jáne a v súčasnosti z vrtu aj v Bešeňovej.
4.3. Travertíny
S existenciou minerálnych prameňov v Liptovskej kotline súvisí vznik travetínu. Jedná sa o uhličitan vápenatý /CaCO3/, t.z. že z chemického hľadiska je to v podstate to isté ako vápenec /resp. kalcit a aragonit/. Avšak charakter a vznik týchto hornín je odlišný. Vápence vznikali sedimentáciou klasticých sedimentov alebo schránok odumretých živočíchov, prípadne chemogénne v dávnejších geologických obdobiach /hlavne druhohorách/. Travertín vzniká recentne, t.z. v súčasnosti vyzrážením zo sladkovodných roztokov bohatých na uhličitany. Často sa v ňom vyskytujú odtlačky a zvyšky organických zvyškov popadaných v miestach výveru minerálnych vôd. Ložiská travertínu mávajú rôzny tvar. Najčastejšie sú to travertínové homole a kopy na minerálnych žriedlach, prípadne kaskády a rozsiahlejšie travertínové homole a kopy na minerálnych žriedlach, prípadne kaskády a rozsiahlejšie travertínové terasy. Typické bývajú takisto odtokové jazierka.Lokality travertínu bývajú často vyhlásené ako prírodné chránené pamiatky a výtvory. V Liptovskej kotline existuje viacero lokalít Bešeňová, Lúčky, L. Sliače, Stankovany, Rojkov, Lipt. Ján ....
4.4. Skameneliny
V úvodných odstavcoch uvedený geologický vývoj býva často dokázaný nálezmi zachovaných schránok odumretých živočíchov alebo ich odtlačkov v hornine. V Liptovskej kotline sú dokázané predovšetkým flyšové treťohorné sedimenty. Typickým živočíchom pre treťohorné moria boli hlavne numulity. Je to vhynutý jednobunkový živočích roku dierkavcov, ktoré si vytvárali schránky z uhličitanu vápenatého a dosahovali veľkosť 1 mm až 15 cm. Asi najvýznamnejšou paleontologickou lokalitou s výskytom týchto skmenelín sú Mohylky pri Liskovej. Okrem toho sa dajú numulity nájsť na úpätí Mnícha, v Skale pri Iľanove, v lome JV od Vyšného Sliača, medzi Východnou a Važcom, pri Beňadikovej a hocikde inde.
Okrem numulitov boli významnými živočíchmi lastúrniky, hlavne druhy Chlamys a Peclen. Tietoživočíchy patria do triedy mäkkýšov a mali schránky podobné lastúram dnešných morí. Medzi paleontologické lokality týchto skamenelín patria Ružomberok, Partizánska Ľupča, Závažná Poruba, Vyšný Sliač, Važec, Východná ...
Samozrejme okrem spomínaných živočíchov žili v treťohorných moriach mnohé ďalšie. Vo vápencoch na svahoch Vysokých a Nízkych Tatier sa dajú nájsť aj druhohorné morské živočíchy amonity, belemity či rôzne koraly.
Zo zaujímavých paleontologických lokalít možno spomenúť ešte dve. Pod Ružiakovie úplazom pri Hybiach bola nájdená fauna vrchného triasu /druhohory/, hlavne vyhynuté rody ramenonožcov /Spiriferina a Rhynchonella/. Zaujímavý je tiež nález v Tichej doline vo Vysokých Tatrách, kde v druhohorných v tzv. tomanovských vrstvách bol nájdený v pieskovcovej lavici odtlačok nohy druhohorného jaštera /Coelurosauriichnus tatricus/.
4.5. Riečna erózia
a sedimentácia
Je jasné, že v tomto smere zohrala na Liptove najvýznamnejšiu úlohu rieka Váh. Čo sa týka jej súčasného koryta, treba povedať, že ono nie je jej stálym korytom, ale jeho súčasná forma je výsledkom dlhovekého vývoja. Počas tohto vývoja sa vodný tok postupne premiestňoval a zarezával, striedali sa fázy pokoja, kedy dochádzalo k sedimentácii pieskov a štrkov, s fázami erózie, kedy sa tok zarezával hlbšie do horninového podkladu. Takýmto spôsobom došlo ku vzniku tzv. riečnych terás Váhu. Sú to kaskádovité stupne po obidvoch stranách rieky Váh, aj keď nie všade rovnako dobre zachované. Dobre sú viditeľné východne od Podtúrne, pri Vlachoch, južne od Palúdzky a inde po celej šírke kotliny. Dá sa teda povedať, že riečna erózia bola jedným z posledných významných činiteľov, ktoré formovali morfológiu Liptovskej kotliny.
Čo sa týka charakteru riečnych sedimentov, tu si treba uvedomiť postavenie Liptovskej kotliny voči svojmu okoliu. Väčšina prítokov Váhu prichádza do kotliny z okolitých hôr, teda aj materiál /štrky a piesky/, ktorý so sebou prinášajú, je materiálom, ktorý tieto hory buduje. Keďže v úvode bolo písané, že sa jedná o jadrové pohoria, štrkopiesky usadené v Liptovskej kotline sú prevážne žulové. Nájdu sa však aj valúny iných magmatických aj metamorfovaných hornín, prípadne karbonátov zo svahov týchto hôr. Hrúbka týchto sedimentov na rôznych miestach kotliny kolíše. Niekde je len niekoľko dm, inde aj vyše 19 m.
4.6. Banícka činnosť na Liptove
Liptovský región svojimi prírodnými podmienkami nepatrí medzi významné oblasti Slovenska z pohľadu ťažby nerastných surovín. Výnimkou boli snáď len severné strany kryštalického jadra Nízkych Tatier. Magmatickú činnosť, ktorá vytvorila granity a granodiority sprvádzala hydrotermálna činnosť rôzneho charakteru. Z horúcich hydrotermálnych roztokov magmatického pôvodu prenikajúcich do puklín v granitoch potom krystalizovali mohutné žily rudných minerálov. Ich zásoby boli také veľké, že boli vhodné na ťažbu. Jednalo sa predovšetkým o antimonit /Sb2S3/, ktorý je významným zdrojom antimónu/Sb/. Okrem toho súčasťou týchto žilných ťahov boli aj Zlato /Au/, striebro /Ag/ a menej železo /Fe/ a meď /Cu/. Najvýznamnejšou baňou, ktorá ťažila antimonit ešte začiatkom 90-tych rokov bola Dúbrava. Ložisko bolo zlikvidované v rámci útlmového programu rudného baníctva na Slovensku, kedy sa ťažobné závody rušili nie z dôvodu malých zásob nerastných surovín, ale pre nerentabilnosť ťažby používaním zastaralých metód a mechanizmov pri ťažbe a úprave rúd. Podobnou baňou na antimonit /ale aj Au a Ag/ bola aj Magurka. Antimón, zlato, striebro a železo sa dávnejšie dolovalo aj v oblastiach Vyšnej a Nižnej Boce, kde sa v lesoch dajú ešte vidieť náznaky zasypaných štôlní. V stredoveku sa zlato dolovalo aj v Hybiach, ktoré boli pôvodne baníckou osadou. Takisto sú zmienky o ťažbe medi, antimónu a barytu /BaSO4/ v Malužinej.
Okrem spomenutých rudných ložísk na Liptove, tu existovala a existuje ťažba nerudných surovín, hlavne stavebných materiálov. Asi najznámejšou lokalitou ťažby štrkov je Liptovská Mara. Hornina na stavebné účely a cestárstvo sa ťaží v Malužinej, avšak jej štrkový charakter je nadobudnutý po odstreloch masívnej magmatickej horniny /melafýru/ a jej úprave v drvičoch. Vápenec na stavebné využitie /cement/ sa ťažil napríklad pri Liskovej. Travertín sa niekedy ťažil v Bešeňovej. Ílovitá surovina na pálenie tehál sa získava v Ondrašovej. Podobných lokalít na získavanie stavebnej suroviny, avšak v podobe opustených lomov existuje na Liptove oveľa viac.
Pre dobývanie takýchto stavebných surovín je rozšírenejšia povrchová ťažba /lomy/, naopak pre rudné suroviny, ktoré sú väčšinou uložené hlbšie v zemskej dôre je typickejšia podpovrchová ťažba /bane/.
4.7. Iné známe geomorfologické lokality
- Jazierce známa lokalita významných polôh travertínu, ktorý podľahol skrasovateniu
- Balvan pri Maši pozostatok pleistocénnej terasy, ktorý je zvyškom po erozívnej činnosti Váhu
- Skalná päsť pri Liskovej osamotený balvan vznikol selektívnou eróziou v dolomitoch a je takisto pozostatkom erozívnej činnosti
- Pelokarbonátové gule pri L. Ondreji vznikli v treťohorách avšak na rozdiel od flyšových vrstiev nie zosuvom, ale nabaľovaním pri kotúľaní sa zo svahu