Keď sa povie „Albert Einstein“, každému zároveň príde na um pojem „teória relativity“. Položil ňou základ nového obrazu sveta. Narodil sa v Ulme v židovskej rodine 14. marca 1879; zomrel 18. apríla 1955 v Princetone; je pokladaný za „otca novej éry fyziky“; v osobnom živote dokázal zostať vždy skromný a láskavý. Na rozdiel od celého sveta, ktorý ho pokladal za génia, on sám sa k otázke svojej geniality vyjadril takto: pozri už uvedený citát.
Einstein vlastne predstavuje markantný príklad toho, ako môže zdanlivo priemerný človek docieliť úspech. V škole a v štúdiu patril skôr k zaostávajúcim-i to však malo základ niekde inde než v nedostatku schopností; no a jeho pracovná kariéra bola spočiatku tiež skôr poskromnejšia. Jeho životným krédom bolo: „ Fantázia je dôležitejšia ako vedomosti.“ To ona ho viedla na jeho epochálnej myslitelskej ceste až k teórii relativity.
Einstein vyrastal v Mníchove a študoval v Zurichu. Roku 1902 sa zaznamenal na patentovom úrade v Berne. Napísal tu svoju doktorskú prácu Nové určovanie molekulárnych dimenzií, a okrem toho aj vedecké pojednanie Elektrodynamika pohybujúcich sa častíc. Vychádzal z dvoch otázok: Ako sa správajú prírodné zákony vo vzduchoprázdne ?; Čo by sa stalo, keby sa pustil za svetelným lúčom a napokon ho dohonil ? Odpoveď znela: „Čas a priestor nie sú dve navzájom odlišné veličiny, ale vytvárajú spolu štvorrozmernú jednotu.“
Energia sa rovná hmote vynásobenej rýchlosťou svela na druhú:
E = mc2
Keď sa v Berlíne o 33 rokov po vyslovení Einsteinovej tézy – roku 1938 – Ottovi Hahnovi, Fritzovi Strassmannovi a Lise Meitnerovej podarilo rozštiepiť atóm uránu, znamenalo to nielen začiatok „atómovej éry“, ale aj potvrdenie Einsteinovej teorie v praxi: z malého množstva hmoty, sa dá získať veľké množstvo energie. Prvá atómová bomba to demonštrovala iba tým drastickým spôsobom.
Medzi vyslovením a potvrdením tézy však uplinuli roky, v priebehu ktorých získal Einstein profesúru v Zurichu, Prahe a Berlíne, potom Nobelovu cenu, emigroval (1933) a stal sa svetoznámim človekom, všeobecnepokladaným za najväčšieho fyzika od Newtonových čias. Za tieto roky sa však odohrala aj „einsteinovská dráma“ a „prehrešenie fyzikov“ (R. Oppenheimer). Einstein neskôr vyslovil sebaobžalobu: „Vo svojom živote som sa dopustil veľkej chyby, keď som podpísal list, v ktorom sa odporúčala výroba atómovej bomby.“ Práve on, ktorý bol celý život pacifista! Vtedy však – roku 1939 – zoči-voči ohrozeniu svetového mieru a z lojality voči Amerike, ktorej občanom sa medzičasom stal, to pociťoval ako svoju povinnosť. Až do samej smrti ho to potom trápilo – tým väčšmi, že vtedajší strach pred nemeckou atómovou bombou sa zakladal na neinformovanosti: nemecký vedci nikdy nepracovali na jej využití.
1950 sa priznal ku svojej nevlastnej dcére. 1952 odmietol ponuku stať sa prezidentom Izraela; po celý život si bol vedomý, že na politické úlohy by nestačil.
Autor: Stanislav Křivánek
Použitá literatúra: „Ľudia, ktorí zmenili svet.“