|
         
|
Ako vieme, jedným možným vznikom čiernych dier je zánik hviezdy. Preto v krátkosti pripájam vznik a život hviezdy. Na opis zániku hviezdy musíme použiť 4-rozmerný priestor = priestoročas (4-rozmerný priestor, v ktorom sú tri obyčajné priestorové súradnice a štvrtým rozmerom je čas.) Pojem priestoročas má veľký význam v teórii relativity. Bodmi v priestoročase sú udalosti. Na opis týchto dejov platia vždy známe fyzikálne zákony. Pri opise singularity ale strácajú platnosť.
vznik hviezdy
Hviezdy vznikajú z chladných kozmických oblakov hmlovín riedkeho prachu a plynu, ktorého hustota je zanedbateľná. Hmloviny delíme na Galaktické - hmloviny vo vnútri našej galaxie, a Mimogalaktické - hmloviny, ktoré sa nachádzajú za hranicami našej galaxie. Galaktické delíme na hmloviny svietiace a hmloviny tmavé, a hmloviny difúzne a hmloviny planetárne. Mimogalaktické delíme na eliptické, špirálové a nepravidelné. Hmota v týchto oblakoch sa pôsobením príťažlivých síl začne zhlukovať. Tam, kde je hmoty najviac, vznikne gravitačné centrum a to priťahuje hmotu z okolia. Ako hmota padá, naráža na iné častice a jej pohybová energia sa rozkladá aj do iných smerov, čo sa prejaví ako teplo. Premena hmloviny na guľu trvá milión rokov. Keď dosiahne určitú veľkosť, utvorí sa vnútri jadro so zreteľnou teplotou, niekoľko desiatok tisíc stupňov. Prach v okolí sa vyparí na molekuly, tie sa rozpadnú na atómy a atómy najpočetnejšieho prvku vodíka sa rozpadnú na jadrá a elektróny. Takýto objekt nežiari vo viditeľnom svetle. Keď teplota na povrchu vystúpi na tisíc stupňov, vznikne z nej zdroj infračerveného žiarenia. Takýto objekt sa nazýva protohviezda. Keď vnútri vystúpi teplota na niekoľko miliónov stupňov, objaví sa nový zdroj energie (jadrová energia). Prebieha transmutácia prvkov tvz.proteosyntéza. Najprv ľahké prvky a ich izotopy (deutérium, lítium, bór). A po niekoľko desiatok miliónov rokov nadobudne veľkosť, štruktúru a vzhľad ako naše Slnko. V normálnej hviezde sa mení vodík na hélium. 70% vodíka, ako má Slnko, bude spaľovať desať miliárd rokov. Hélium je ťažšie ako vodík a preto vyvolá na jadro väčší tlak a v dôsledku toho sa zvýši teplota v okolí jadra. A tak môže vodíková reakcia prebiehať aj mimo jadra. Tak hviezda zväčšuje svoj objem. Zväčšovanie objemu zväčší hviezdu na hviezdu obra s priemerom 100 krát až 1000 krát väčším, ako je dnešný priemer Slnka. V dôsledku rozpínania sa bude ochladzovať, pričom bude svietiť prevažne červenou farbou. Preto sa volá červený obor. Héliové jadro neprodukuje energiu, ale tlakom povrchu sa zohrieva a keď dosiahne 80 miliónov stupňov, zapáli sa druhá jadrová reakcia. Proces, pri ktorom vznikajú vo hviezde z ľahších prvkov ťažšie, tento proces sa nazýva proteosyntéza. Hélium sa mení na uhlík. V tomto štádiu hviezda pozostáva z hustého malého jadra, v ktorom sa mení hélium na uhlík, z hustého obalu okolo jadra, v ktorom sa mení vodík na hélium, ale tiež aj z veľmi tenkej atmosféry. Ďalší vývoj závisí od hmotnosti hviezdy. Na opísanie vzťahu medzi svietivosťou a spektrálnym typom, ale aj medzi svietivosťou a povrchovou teplotou a teda aj farbou hviezd sa používa Hertzsprungov - Rusallov diagram.
zánik hviezdy
Hviezdy, ako naše Slnko vytvoria uhlíkové jadro obklopené horiacim héliom. Ich hmota nestačí viac stlačiť jadro a tým zvýšiť teplotu tak, aby sa spustila ďalšia jadrová reakcia. Hviezda začne chladnúť. Malá gravitačná viazanosť a tlak jej žiarenia spôsobia, že povrchové vrstvy červeného obra sa začnú rozptyľovať a vytvoria riedku svietiacu hmlovinu. Červená farba hviezdy sa mení na bielu. Takéto objekty nazývame biele trpaslíki.
biely trpaslík
Biele trpaslíky
predstavujú konečné štádium života normálnych hviezd, teda takých ako naše Slnko. Bieli trpaslíci žijú iba zo zásob tepla, pomaly chladnú a ich intenzita svetla pomaly klesá, ich farba sa mení na žltú, oranžovú, červenú a nakoniec zmiznú.
neutrónová hviezda Ďalším možným osudom hviezdy je vznik neutrónovej hviezdy. Hviezda o väčšej hmotnosti, spáli svoje jadrové palivo oveľa rýchlejšie ako hviezdy s menšou hmotnosťou a cez velobra exploduje. Tento objekt sa nazýva supernova . Zo supernovy môže vzniknúť neutrónová hviezda alebo čierna diera, podľa hmotnosti hviezdy. Mladý indický fyzik Subrahmanyan Chandresakhar, vypočítal, že pre vznik čiernej diery je nutná hmotnosť hviezdy asi 1,4 hmotnosti Slnka. Táto hodnota sa nazýva Chandresakharov limit. Ruský fyzik Lev Davidovič Landau vypočítal podobnú hodnotu, ale upozornil na iný osud hviezdy a to práve na spomínanú neutrónovú hviezdu. Vďaka obrovskému tlaku v jadre hviezdy sú elektróny obiehajúce okolo jadra atómov vtláčané do jadra atómov. Tam sa elektróny spájajú s protónmi a vznikajú ďalšie neutróny. Po istom čase sa jadro skladá takmer zo samých neutrónov. Pre vznik neutrónovej hviezdy je potrebná hmotnosť hviezdy medzi 1,5 až 3 hmotnosti Slnka. No blíži sa to viac k 3 Slnkám. Niektoré neutrónové hviezdy rotujú obrovskou rýchlosťou a emitujú žiarenie, ktoré sa pravidelne opakuje -pulzuje. Takéto objekty sa nazývajú pulsary.
čierna diera Ďalším možným zánikom hviezdy je vznik čiernej diery.(Pôvodcom termínu čierna diera je John A. Wheeler roku 1967.) Hmotnosť hviezdy, aby určite vznikla čierna diera je 5 hmotností Slnka. Čierna diera vzniká gravitačným kolabsom hmoty, zrútením sa do seba, na nekonečne malý bod s nekonečne veľkou hustotou =singularita. Penrosova teoréma: (teoréma= poučka, ktorú možno dokázať) hovorí, že každé teleso, ktoré sa dostane pod gravitačný polomer, sa musí zrútiť do singularity ([singularita=lat. -jedinečnosť] nekonečne malý bod s nekonečnou hustotou) s nulovým objemom. Horizont udalostí =gravitačný polomer, je tvorený fotónmi, ktoré sa nachádzajú v určitej vzdialenosti od čiernej diery, ktorá je daná hmotnosťou čiernej diery. Tieto fotóny sú na hrnici čiernej diery. Nemôžu uniknúť do vesmíru a ani čierna diera ich nemôže vtiahnuť do seba. Takže fotóny na horizonte udalostí sa akoby vznášajú. Efekty čiernej diery
Vieme, že spoza horizontu neunikne žiaden signál. Teraz teoreticky vyšleme sondu na povrch hviezdy, ktorá začne čoskoro kolabovať. Táto sonda bude v pravidelných intervaloch vysielať svetelný a rádiový signál. Na obežnej dráhe kolabujúcej hviezdy ich budeme prijímať. Možno si poviete: Veď nás vtiahne dnu! No musíme si uvedomiť, že čierna diera nestrháva do seba celý vesmír. Na ozrejmenie použijem príklad: Stojíme na planéte a pociťujeme jej príťažlivosť. Planéta sa potom zmrští na veľkosť hory. No my sa vznášame v tej istej vzdialenosti od stredu planéty a pociťujeme rovnakú príťažlivosť ako pred zmrštením. Podobné to bude, aj ak sa planéta zmrští na veľkosť hrášku. Nech by sa planéta akokoľvek zmrštila -bez zmeny hmotnosti- sila gravitácie vo vzdialenosti pôvodného polomeru od jej stredu by zostala nezmenená. Ak zostaneme stáť v dostatočnej vzdialenosti od čiernej diery, nebude na nás pôsobiť o nič viac ako hocijaké iné teleso s rovnakou hmotnosťou. Spočiatku sú signály pravidelné, no akonáhle začne kolabovať, signály sa začnú nepatrne spomaľovať. Intervaly medzi signálmi a vlnovou dĺžkou sa budú čím ďalej tým viac predlžovať. Sonda na povrchu ale signály vysiela presne. V okamihu vzniku horizontu, interval medzi signálmi dosiahne nekonečnú dĺžku. Tento jav sa nazýva dilatácia času. Pre sondu, ktorá je za horizontom, nastal koniec času a priestoru. Čierna diera môže rotovať, ale nemusí.
Závisí to od uhlového momentu hviezdy, ktorej čierna diera vznikla. Ak bol uhlový moment hviezdy nulový, čierna diera nerotuje. Ak bol nie nulový, čierna diera rotuje. Tým, že čierna diera rotuje, spotrebúva svoju rotačnú energiu na rotáciu. Teda rotácia sa musí spomaľovať. Každá rotujúca čierna diera sa nakoniec stane stacionárnou čiernou dierou. Čierna diera, ktorá nerotuje je prísne sférického tvaru. Pri čiernej diere, ktorá rotuje, vzniká tvz. ergosféra (Oblasť čiernej diery. Pri vstupe telies do ergosféry, rotácia čiernej diery strháva telesá a nič nezabráni telesám udržať si stacionárnu polohu.). Čím rýchlejšie čierna diera rotuje, tým viac sa vydúva v rovníkovej oblasti. Keby čierna diera nerotovala, ergosféra by vôbec nevznikla. Musíme si uvedomiť, že kolabujúca hviezda, ktorá rotuje, svoj polomer zmenšuje. Kvôli tomu sa rotácia zrýchľuje. Môžeme to prirovnať ku krasokorčuliarovi, ktorý robí piruetu, a na zrýchlenie svojej rotácie ruky pritiahne k telu. Takým istým spôsobom sa rýchlosť rotácie prejaví u vznikajúcej čiernej diery. Pri vzniku horizontu sa stretávame so vznikom
gravitačného vlnenia. Na ich vysvetlenie použijem príklad: Dva rovnaké predmety umiestnime v rovnakej vzdialenosti od kolabujúcej hviezdy. V okamihu vzniku horizontu vzniká gravitačné vlnenie, ktoré postupuje smerom od hviezdy k predmetom. Ak prechádza predmetmi najprv kladná časť zakrivenia pulzu (šrafovaná časť), predmety sa začnú k sebe približovať. Potom prechádza záporná časť zakrivenia pulzu (čistá časť) a predmety sa ustália v priestoročase ako rovnobežné. V prípade, ak idú zakrivenia opačne, výsledný chod predmetov je zbiehajúci. Gravitačné vlny nevzniknú u hviezdy, v ktorej prebiehajú rovnomerné zmeny v rozdelení hmoty hviezdy. Gravitačné vlnenie by malo vznikať vznikať aj pri pohltení čiernou dierou iné masívne teleso napr. inú čiernu dieru.
Vieme, že dve telesá na seba navzájom pôsobia silou, ktorá závisí od hmotnosti a vzdialenosti týchto dvoch telies. Takáto príťažlivá sila pôsobí aj na telesá v okolí čiernej diery. Takýto efekt sa nazýva efekt prílivových vĺn. Vieme, že príliv a odliv spôsobuje príťažlivosť Mesiaca. Ale prečo je príliv na privrátenej a aj odvrátenej strane Zeme? Astronauti na obežnej dráhe sú v bezváhovom stave. No tento bezváhový stav nie je spôsobený tým, že sú ďaleko od Zeme. Je spôsobený tým, že astronauti sa pohybujú po obežnej dráhe zrýchlením, ktorá sa rovná zemskej príťažlivosti. A tak aj Mesiac sa pohybuje po obežnej dráhe a pôsobí na Zem a Zem na Mesiac(hoci to nebadať). Keby sme tým telesom boli my, malé čierne diery by nás natiahli ako špagetu, lebo na hlavu, ktorá je bližšie k čiernej diere pôsobí väčšia sila ako na nohy. U veľkých čiernych dier, ako sú napríklad stredy galaxií, by sme to nepozorovali, lebo zakrivenie priestoru (Podľa všeobecnej teórie relativity, prítomnosť hmotnosti či energie zakrivuje priestor a väčšia hmotnosť či energia znamená väčšie zakrivenie) u nich dosahuje väčšie rozmery.
Sú tri typy pomenované podľa matematikov, ktorí prví teoreticky odôvodnili ich existenciu:
Schwarzschildova čierna diera : Táto čierna diera nerotuje, je guľového tvaru a nemá elektrický náboj. Reissnerova-Nordströmova čierna diera : Táto čierna diera je guľového tvaru a má elektrický náboj. Kerrova čierna diera : Táto čierna diera nie je guľového tvaru, ale nie je isté či má elektrický náboj. Tichá diera
: Väčšina supermasívnych čiernych dier v najstarších a najväčších galaxiách zdanlivo odumrela. Posledné objavy však naznačujú, že aj títo "čierni nebožtíci" ešte žiaria -emitujú malé množstvo žiarenia X.
Biela diera -hypotetické kozmické teleso, ktoré bolo pôvodne pod svojim gravitačným polomerom (horizontom udalostí), ale explozívnym procesom rozširovania s dostatočnou energiou (procesom opačným ako gravitačný kolaps) dostalo sa nad gravitačný polomer, a zrazu sa stalo viditeľným pre pozorovateľa v okolitom priestore. Biele diery sa odlišujú od čiernych dier tým, že sa nachádzajú pod svojim gravitačným polomerom na začiatku explozívneho procesu, kým čierna diera je v ňom na konci gravitačného kolapsu. Z hľadiska pozorovania nemožno účinky bielej diery odlíšiť od účinkov čiernej diery.
Ak energia explozívneho procesu nie je dostatočná a prevláda nad ňou gravitačná sila telesa, len čo sa teleso dostane nad horizont udalostí, začne v ňom prebiehať gravitačný kolaps a teleso sa opäť dostane pod gravitačný polomer. Takéto teleso -sivá diera- nemôže vzdialený pozorovateľ vidieť.
Biela diera a sivá diera majú teoretický význam pri vysvetľovaní niektorých dôsledkov big bangu.
Ako som už naznačil, všetko, čo o čiernej diere vieme je hmotnosť, elektrický náboj a uhlový moment. Tento záver je známy pod názvom "Čierna diera nemá vlasy".
hmotnosť
Hmotnosť dokážeme vypočítať z obežných dráh telies, ktoré obiehajú okolo čiernej diery, alebo na základe šošovkových efektov. Teda na základe ohybu svetla vzdialených hviezd, spôsobované čiernou dierou. Keď poznáme hmotnosť konkrétnej čiernej diery, môžeme vypočítať jej obvod (gravitačný polomer = Schwarschieldov polomer) podľa vzorca: No musíme si uvedomiť, že táto hmotnosť sa nemusí rovnať hmotnosti hviezdy, z ktorej vznikla. Hviezda mohla stratiť časť svojej hmotnosti pri explóziách pred alebo počas kolapsu, prípadne mohla pohltiť iné objekty vrátane inej čiernej diery. uhlový moment
Rýchlosť rotácie by sme mohli zistiť vďaka ergosfére. Lebo vieme, že ergosféra závisí od rýchlosti rotácie.
elektrický náboj
Hviezda sa skladá z atómov a v nich je rovnováha medzi kladným a záporným nábojom. Väčšina teoretikov predpokladá, že počas kolapsu sa protikladné náboje pravdepodobne vyrušia a výsledný náboj čiernej diery je blízky nule. Ak by mala výrazný elektrický náboj, pritiahla by protikladné náboje k sebe a jej elektrický náboj by bol znovu blízky nule.
Teraz sa musíme zastaviť a oboznámiť sa čo sa deje na úrovni "veľmi malých objektov" - elementárnych častíc. Fyzici, ktorí sa zaoberajú čiernou dierou, zmenili ťažisko výskumu pod vplyvom entropie čiernej diery. Čo je entropia? Merať entropiu znamená merať stupeň neporiadku, či náhodného usporiadania. Tieto myšlienky sú formulované v 2. vete termodynamickej: Entropia izolovaného systému nikdy neklesá a entropia systému, ktorý vznikol spojením dvoch iných systémov, prevyšuje súčet entropií jednotlivých častí. Napr. plyn v škatuľke je prehradený prekážkou. Po odstránení prekážky sa plyn dostane do celej škatuľky. Celková hodnota entropie sa zvýši. Tento zákon neplatí vždy, ale všeobecne sa prijíma názor, že vo vesmíre ako celku, entropia neúprosne narastá. Akýkoľvek fyzický či myšlienkový zásah do usporiadania vesmíru mení energiu na menej užitočnú formu, takže celková entropia vzrastá. Keď vzrastá entropia, klesá pravdepodobnosť a z toho dôvodu vzrast entropie predstavuje stratu informácie.
Jacob Bekenstein navrhol, že povrch horizontu udalostí je entropia čiernej diery. Tento názor bol odmietaný, lebo entropia ide ruka v ruke s teplotou. (Telesá sú zložené z častíc a teplota je mierou priemernej energie ich kmitov či neusporiadaného pohybu. Pri ochladzovaní sa rýchlosť častíc zmenšuje, znižuje sa možnosť stavov, v ktorých sa môže častica nachádzať, zvyšuje sa usporiadanosť systému.) Lenže teleso zahriate na určitú teplotu musí vyžarovať žiarenie. Teda i čierne diery by mali svietiť. Lenže z čiernych dier nič neunikne. Preto sa zdalo, že čierne diery nemožno s entropiou stotožňovať. Jakov Borisovič Zeľdovič a Alexander Starobinskij presvedčili Hawkinga, že rotujúce čierne diery by mali vytvárať a emitovať častice. Hawking dospel neskôr k záveru, že i nerotujúce čierne diery emitujú častice. Spektrum vysielaných častíc je rovnaké ako spektrum telesa zahriateho na teplotu, ktorej veľkosť je daná hmotnosťou čiernej diery: Čím väčšia hmotnosť, tým nižšia teplota. Ale ako je možné, aby z čiernej diery vyletovali častice? Odpoveď nám dáva kvantová mechanika. Hovorí, že častice neprichádzajú z vnútra čiernej diery, ale zo skoro "prázdneho priestoru" tesne nad horizontom udalostí. Elementárne častice nemajú nikdy určitú polohu a určitý moment súčasne. Ak presne zmeriame pohyb (moment), v tom prípade nemôžeme presne zmerať jej polohu =Heisenbergov princíp neurčitosti kvantovej fyziky. Musíme si predstaviť, že častica sa nachádza na dvoch miestach súčasne, alebo sa súčasne pohybuje po viacerých dráhach. To, čo nazývame "prázdnym priestorom" nie je v skutočnosti celkom prázdne. Nesmieme zabúdať na gravitačné a elektromagnetické pole. Hodnota poľa a jej časová zmena majú podobnú vlastnosť ako poloha a rýchlosť častice. O čo presnejšie poznáme jednu veličinu o to nepresnejšie druhú. Vždy musí zostať určité najmenšie množstvo neistoty =kvantových fluktuácií. Tieto fluktuácie sa prejavujú ako dvojice častíc svetla, alebo gravitácie, ktoré sa zrodia, vzdialia od seba, zase priblížia a anulujú. Ide o virtuálne častice podobné napr. tým, ktoré prenášajú gravitačnú silu Slnka. Virtuálne častice ale nemôžeme zaznamenať, lebo tento dej sa odohráva veľmi rýchlo. Vieme o nich, vďaka pôsobeniu na iné častice. Z princípu neurčitosti tiež vyplýva, že budú vznikať aj virtuálne páry látkových častíc (elektrónov, kvarkov). Páry sú vždy tvorené časticou a jej antičasticou (častica svetla a gravitácie sú totožné so svojimi antičasticami). Keďže energia nemôže vzniknúť z ničoho, jeden z páru má kladnú a druhý zápornú energiu. Život záporne nabitej končí pod horizontom udalostí, pretože skutočné častice majú v normálnych situáciách energiu kladnú. V blízkosti hmotného telesa má skutočná častica menšiu energiu ako pri väčšej vzdialenosti, a to o hodnotu potrebnú k prekonaniu príťažlivej sily gravitácie. Obyčajne ten rozdiel nie je veľký, ale gravitácia čiernej diery je tak extrémne silná, že i reálna častica môže mať v jej blízkosti zápornú energiu. V tomto prípade aj ona skončí v čiernej diere. Ak má kladnú energiu, môže uniknúť ako reálna častica. Tá sa potom javí ako častica emitovaná priamo čiernou dierou. Čím menšia je čierna diera, tým kratšia je vzdialenosť, ktorú musí častica prejsť, predtým ako sa stane skutočnou časticou, a tým je emisia výraznejšia a zdanlivá teplota čiernej diery väčšia. Kladná energia, ktorá z čiernej diery vychádza je vyvážená tokom záporných častíc do čiernej diery. Podľa Einsteinovej rovnice Okrem opísaných čiernych dier predpokladáme existenciu prvotných čiernych dier, ktoré vznikli kolapsom zhustenej hmoty v rannom vývoji vesmíru. Oni by mali byť omnoho menšie a tým by mali mať vyššiu teplotu a vysielať omnoho viac žiarenia. Čierne diery, ktoré sa narodili s menšou hmotnosťou ako niekoľko stoviek miliónov ton sa už vyparili. Tie ostatné vyžarujú lúče X a gama. Toto žiarenie má omnoho kratšiu vlnovú dĺžku. Takéto čierne diery vyžarujú energiu niekoľko desiatok tisíc megawatov.
objekty na hviezdnej oblohe
A ako o nich vieme? Ich existenciu potvrdzuje špeciálna teória relativity. Vo vesmíre s vysokou pravdepodobnosťou predpokladáme čierne diery: CygnusX-1
- o tomto prípade sú malé pochybnosti, lebo jej hmotnosť je na hranici 3. Druhou, ale malou možnosťou je neutrónová hviezda. Nachádza sa v súhvezdí Labuť.
V404 CYGNI -ide o objekt o hmotnosti 8-15 Sĺnk. Nachádza sa v súhvezdí Labuť.
A0620-00-adept na čiernu dieru v súhvezdí Jednorožec v blízkosti Orióna. Názory na hmotnosť sa líšia. Ide možno dokonca až na 22Sĺnk.
LMC X-3-ide o objekt vo Veľkom Magellanovom oblaku a dosahuje hmotnosť 4-11Sĺnk.
Centrum galaxie M87 -má hmotnosť asi 2-3 miliárd Sĺnk. Čierna diera asi ako naša Slnečná sústava.
Tieto prípady sa len skúmajú: Nova Sco 1994-ide o objekt 4-5Sĺnk. Nova Oph 1997 -predpokladá sa hmotnosť najmenej 3Sĺnk.
Astronómovia sa domnievajú, že čierne diery sú v centrách mnohých galaxií.
Pre matematikov a fyzikov neznamená rozmýšľanie o cestovaní v čase nejakú nádej, že niekedy to bude možné. Uvažujú o tom skôr s cieľom dozvedieť sa pri postavení teórie viac o zákonoch fyziky. No sú ľudia, ktorí tomu veria.
|
(Kde "M" je hmotnosť hviezdy, "G" je gravitačná konštanta a "c" je rýchlosť svetla vo vákuu).
(Kde "M" je hmotnosť a "c" je rýchlosť svetla) je množstvo energie úmerné hmotnosti. Tok zápornej energie do čiernej diery teda znižuje energiu a tým znižuje hmotnosť. Tak čierna diera stráca na hmotnosti a znižuje sa jej povrch. Menšia hmotnosť znamená vyššiu teplotu a viac emisie. Tak z čiernej diery ubúda čím ďalej, tým rýchlejšie. Čierna diera s hmotnosťou niekoľko Sĺnk by mala teplotu okolo jednej deseťmilióntiny stupňa nad absolútnou nulou. To je omnoho nižšia teplota, ako mikrovlnné žiarenie po Veľkom tresku (asi 2,7 stupňov nad absolútnou nulou. Takže takáto čierna diera by mala menej vyžarovať ako pohlcovať. Ak sa bude vesmír ďalej rozpínať klesne teplota pod teplotu čiernej diery. Tá potom začne strácať hmotu, ale bude to trvať viac ako 10na66 rokov, než sa úplne vyparí (Skupina amerických astronómov nedávno zistila vek vesmíru na 12 miliárd rokov. Na základe novšieho poznatku skorigovali pôvodný údaj na 13,4 miliárd rokov s toleranciou 10 percent.). Každá čierna diera sa nakoniec vyparí.