Nestacionárne magnetické pole
Magnetické pole,
ktorého zdrojom v danej vzťažnej sústave je
a) nepohybujúci sa vodič s časovo premenným prúdom
b) pohybujúci sa vodič s prúdom (konštantným alebo
časovo premenným)
c) pohybujúci sa permanentný magnet alebo elektromagnet
sa nazýva nestacionárne magnetické pole.
V homogénnom magnetickom poli
uvažujeme o rovinnej ploche (napr. o ploche kruhového závitu) s obsahom S, ktorá je kolmá na indukčné čiary, a
tým aj na vektor magnetickej indukcie B.
Skalárna veličina f = BS sa volá magnetický
indukčný tok. Jednotkou je weber, značka Wb. Platí Wb=T.m2.
Keď uvažovaná plocha nie je kolmá na vektor magnetickej indukcie, je magnetický indukčný tok daný vzťahom
f = B S cos a, kde a je uhol, ktorý zviera normála plochy s vektorom magnetickej indukcie B. Pre valcovú cievku s N závitmi platí f =NBScos a.
Ak zostavíme jednoduchý elektrický
obvod s cievkou a voltmetrom a ku cievke budeme približovať tyčový magnet,
ukáže voltmeter výchylku. Pri vzďaľovaní magnetu bude výchylka opačná.
Rýchlejším pohybom zodpovedajú väčšie výchylky voltmetra. Keď magnetom
nepohybujeme, výchylka klesne na nulu. Rovnaké dostaneme aj keď necháme magnet
v pokoji a budeme pohybovať cievkou. Pri vzájomnom pohybe magnetu a cievky
vzniká v cievke elektromotorické napätie. Hovoríme, že sa v cievke indukuje
elektromotorické napätie.
Prúd, ktorý pritom v obvode vzniká,
nazýva sa indukovaný prúd.
Ak pripravíme dvojicu obvodov : primárny obvod s primárnou cievkou P s sekundárny obvod
so sekundárnou cievkou S.
Z pokusov ďalej vyplýva, že v
sekundárnej cievke sa indukuje
elektromotorické napätie pri akejkoľvek zmene prúdu v primárnej cievke. Pri zmenšení alebo vypnutí prúdu sa
v sekundárnej cievke indukuje opačné elektromotorické napätie a indukovaný prúd
má opačný smer ako pri zapnutí alebo zväčšení prúdu. Voltmeter ukazuje pri
vzďaľovaní cievok opačnú výchylku ako pri ich približovaní. Pri týchto pokusoch
bola cievka v časovo premennom magnetickom poli. Pokusom sa však môžeme
presvedčiť, že sa v cievke, ktorá je v časovo premennom homogénnom magnetickom
poli umiestnená tak, že jej os je kolmá na vektor magnetickej indukcie, žiadne
napätie neindukuje. V tomto prípade je teda počas časovej zmeny magnetickej
indukcie indukčný tok cievkou stále nulový. Pre vznik indukovaného
elektromotorického napätia nie je teda rozhodujúca časová zmena magnetickej
indukcie, ale časová zmena magnetického indukčného toku. Platí to aj pre priamy
vodič, ktorý sa pohybuje v stálom homogénnom magnetickom poli.
Elektromagnetické napätie sa vo vodiči indukuje, ak sa pohybuje tak, že pretína
magnetické indukčné čiary. V tomto prípade je časová zmena magnetického
indukčného toku daná časovou zmenou obsahu s plochou S opísanou vodičom. Z
pokusov je zrejmé, že indukované napätie vzniká pri časovej zmene magnetického
indukčného toku, a to v týchto prípadoch:
1)
Vo vodiči, ktorý sa pohybuje v časovo nepremennom magnetickom poli.
2)
V nepohybujúcom sa vodiči, ktorý je v časovo premennom magnetickom poli.
3)
Vo vodiči, ktorý sa pohybuje v časovo premennom magnetickom poli.
Indukované elektromotorické napätie
a indukovaný prúd vo vodiči vznikajú pôsobením sily na voľné nosiče náboja vo
vodiči. V prvom prípade je to magnetická sila, ktorá pôsobí na voľné elektróny
pohybujúce sa s vodičom v stálom elektrickom poli. V druhom prípade pôsobí na
voľné elektróny v nepohybujúcom sa vodiči silou elektrické pole, ktoré vzniká
vždy pri časovej zmene magnetického poľa. Toto elektrické pole sa nazýva
indukované elektrické pole. Odlišuje sa od elektrostatického poľa tým, že jeho
siločiary sa nezačínajú ani nekončia na elektrických nábojoch, ale sú to
uzavreté krivky. Tento druh silového poľa sa nazýva aj vírové pole. V treťom
prípade pôsobia na voľné elektróny súčasne oba druhy síl z predchádzajúcich
prípadov.
Vznik indukovaného
elektromotorického napätia a indukovaného prúdu sa volá elektromagnetická
indukcia. Objavil ju v roku 1831 M. Faraday.
Uvažujme o homogénnom
magnetickom poli, ktorého
indukčné čiary sú kolmé na
nákresňu a orientované za
nákresňu. V rovine nákresne sú znázornené dva priame rovnobežné a nepohyblivé vodiče pripojené k voltmetru. Ich vzájomná
vzdialenosť je 1. Po
týchto vodičoch sa v priečnej polohe
pohybuje rýchlosťou v ďalší vodič. Pri opisovanom pokuse ukazuje voltmeter
nenulovú výchylku, t.j. medzi bodmi M,
n pohybujúceho sa vodiča je nenulové
napätie, ktoré sa v ňom indukuje pri jeho pohybe v magnetickom poli. Zistíme od
čoho závisí veľkosť tohto indukovaného napätia. Na každý voľný elektrón v
uvažovanom pohybujúcom sa vodiči pôsobí magnetická sila Fm, ktorá je kolmá na v a na B a smeruje od
bodu N k bodu M. jej veľkosť je Fm
= |-e| v B sin 90° Fm
= e v B. Ekvivalentné silové účinky na voľné elektróny by malo
homogénne elektrické pole s intenzitou Ei= Fm/|-e|= v B . V tomto elektrickom poli
by napätie medzi bodmi M,N, ktorých vzdialenosť je l, malo veľkosť Eil, ktorá sa rovná práve veľkosti elektromotorického
napätia |Ui| indukovaného na
uvažovanom úseku vodiča s dĺžkou l. Ui = Ei l = vBl.
Súčasne platí, že v = Ds /Dt, čiže Ui=BlDs/Dt , DS=lDs , Ui=BDS/Dt , |Df|=BDS , Ui = - Df / Dt
Zvyčajne sa indukované elektromotorické napätie Ui berie ako kladné, ak je Df záporné a naopak. Keď výraz Df/Dt má pre neobmedzene sa zmenšujúcu dobu Dt istú medznú hodnotu
Df
df
lim ---=--- , potom je okamžitá hodnota
indukovaného elektromotoric-
Dt->0 Dt dt
kého napätia Ui
daná vzťahom Ui= - d f / d t
Faradayov zákon elektromagnetickej
indukcie: Indukované elektromotorické
napätie sa rovná zápornej časovej zmene magnetického indukčného toku. V cievke
sa indukuje elektromotorické napätie 1V pri rovnomernej zmene magnetického
indukčného toku 1Wb za 1s.
Zostavíme elektrický obvod z
akumulátorovej batérie, cievky, reostatu a spínača. Do cievky vložíme dlhé
jadro z mäkkej ocele na zväčšenie magnetického indukčného toku plochou
hliníkového prstenca. Prstenec je voľne zavesení na dvoch vláknach tak, aby sa
jadra nedotýkal. Keď sa zmení prúd v cievke, zmení sa aj magnetický indukčný
tok plochou prstenca a v prstenci sa indukuje prúd. Pri zväčšovaní prúdu v
cievke sa prstenec od cievky odpudzuje, kým pri zmenšovaní sa k cievke
priťahuje. Podobne je to aj pri zapnutí a vypnutí prúdu.
Vieme, že vodiče s prúdmi
súhlasných prúdov sa priťahujú, vodiče s prúdmi nesúhlasných smerov sa
odpudzujú. Z toho vyplýva, že pri zapnutí prúdu v cievke sa v odpudzovanom
prstenci indukuje prúd, ktorý má nesúhlasný smer a naopak pri vypnutí prúdu v
cievke sa v priťahovanom prstenci indukuje prúd, ktorý má súhlasný smer s
prúdom v cievke.
Indukovaný prúd v prstenci má vždy
taký smer, že svojím magnetickým poľom zmenšuje vnútri prstenca zmenu
magnetického poľa cievky a tým aj zmenu indukčného toku plochou prstenca. Takto
dostávame všeobecne platný záver, ktorý po prvý raz formuloval v roku 1834
Lenz, a ktorý sa volá Lenzov zákon: Indukovaný prúd pôsobí svojimi
účinkami proti zmene, ktorá ho vyvolala.
Tento zákon platí nielen pre
indukované prúdy vo vodičoch, ale aj pre prúdy indukované v plných (masívnych)
vodičoch v tvare plechov, hranolov a pod. Tieto prúdy vznikajú vo vodičoch,
ktoré sú v premennom magnetickom poli alebo vo vodičoch, ktoré sú v relatívnom
pohybe so zdrojom magnetického poľa. Nazývajú sa Foucaultové (fukótové)
prúdy alebo vírivé prúdy. Brzdiaci účinok týchto prúdov sa využíva
na tlmenie pohybu rúčok meracích prístrojov. Napríklad hliníkový kotúč
elektromeru je brzdený tým, že zasahuje do úzkej medzery permanentného magnetu.
Doteraz sme hovorili o vzniku
indukovaného elektromotorického napätia v sekundárnej cievke pri zmene prúdu v
primárnej cievke. Tento jav nazývame vzájomná indukcia a využíva sa
najmä v transformátoroch.
Keď cievkou prechádza časovo
premenný prúd, mení sa s časom magnetické pole cievky aj magnetický indukčný
tok, ktorý cievka v sebe tvorí a v cievke sa indukuje elektromotorické napätie.
Tento jav sa volá vlastná indukcia. Magnetický indukčný tok cievkou,
ktorá je v prostredí s konštantnou relatívnou permeabilitou, je priamo úmerný
prúdu v cievke f=LI. Keď sa prúd v
cievke za dobu Dt zmení o DI, zmení sa indukčný tok cievkou o Df = L DI. Súčiniteľ L má pre danú cievku konštantnú veľkosť, ktorá závisí od relatívnej
permeability prostredia, počtu závitov a geometrie cievky. Nazýva sa indukčnosť
cievky.
Pre elektromotorické napätie
indukované v cievke platí:
Df DI
Ui = -
--- = -L --- Jednotku indukčnosti definujeme zo vzťahu:
Dt Dt
L = - Ui Dt / DI. Cievka má jednotkovú indukčnosť,
ak sa v nej pri rovnomernej zmene prúdu o 1A za 1s indukuje elektromotorické
napätie 1V. Jednotka indukčnosti sa volá henry [H]=V.s.A-1=Wb.A-1.
Indukčnosť L je okrem odporu a kapacity ďalším základným parametrom vodičov.
Najčastejšie sa vyskytuje u vodičov v tvare cievok. Cievky bez jadra majú
indukčnosť 10mH, cievky s
feromagnetickým jadrom od desiatok mH
do desiatok H. Používajú sa na
odrušenie vysávačov s tyristorovou reguláciou otáčok (odrušovacie tlmivky),
alebo ako tlmivky k žiarivkám.
Pri zapnutí obvodu môžeme pozorovať, že prúd v obvode sa zväčšuje (DI>0) a v cievke sa indukuje
záporné elektromotorické napätie
(Ui = -L DI / Dt). Prúd v obvode je daný podielom
celkového elektromotorického
napätia a celkového odporu
Ue+Ui Ue-
L DI/Dt
I = ---- = ----------
V okamihu zapnutia vypínača (t=t0) je I=0A
a zo vzťahu vyplýva, že Ui=-Ue,
to znamená, že pri zapnutí vypínača má indukované elektromotorické napätie v
cievke rovnakú veľkosť ako elektromotorické napätie zdroja, ale v súhlase s
Lenzovým zákonom je záporné. V čase t>t0
sa prúd zväčšuje stále pomalšie a súčasne sa zmenšuje veľkosť záporne
indukovaného elektromotorického napätia Ui.
Po istom čase prúd dosiahne takmer ustálenú veľkosť I0=Ue/R a indukované elektromotorické napätie
sa zmenší na nulovú hodnotu. Tento čas závisí od R a L. Zvyčajne 10-3
s až 10s. Oneskorené dosiahnutie konštantnej hodnoty prúdu I0 možno ukázať pokusom, pri ktorom paralelne zapojíme
do obvodu žiarovku a žiarovku s cievkou. Žiarovka vo vetve s cievkou sa pri
zapnutí rozsvieti neskôr. Dobre viditeľné je to iba pri cievke s veľkou
indukčnosťou (5-10H). Pri vypnutí vypínača sa v obvode indukuje kladné
elektromotorické napätie, ktoré môže pri vhodne zvolených hodnotách R a L mnohonásobne prevýšiť elektromotorické napätie zdroja (Ui > Ue).
Magnetické pole podobne ako elektrické je jednou formou
hmoty a má aj energiu. Zistíme
ako táto energia závisí od vlastností
cievky a od prúdu, ktorý cievkou prechádza. V jednoduchom obvode je zapojená cievka s indukčnosťou L. Po zapnutí vypínača sa prúd v cievke zväčšuje a po istom čase dosiahne
ustálenú hodnotu. Súčasne sa tvorí magnetické pole cievky. Magnetický indukčný
tok cievky sa s prúdom zväčšuje podľa vzťahu f = LI. Pritom sa v cievke indukuje
elektromotorické napätie Ui= -L
DI/Dt. Za veľmi krátku
dobu Dt sa prúd v cievke
zväčšil o DI a energia sa
zväčšila o Em. Túto
energiu získalo magnetické pole cievky premenou veľkej časti elektrickej
energie zdroja. Elektrické sily pôsobiace na voľné elektróny vo vodiči cievky
vykonali pri tejto premene prácu, ktorej veľkosť sa rovná práve DEm. Veľkosť tejto práce je daná
súčinom veľkosti elektromotorického napätia indukovaného v cievke, prúdu I a doby t. Platí:
DI
DEm= |Ui| I Dt = L -- I Dt = LI DI = f DI
Dt
Aby sme dostali vzťah pre energiu Em magnetického poľa cievky, ktorou prechádza stály prúd
I0, budeme vychádzať z
grafu funkcie f = LI.
Energii magnetického poľa cievky s prúdom I0 potom
zodpovedá obsah plochy pod
grafom, pre ktorý platí
1 1
- f0 I0 = - L I02
2 2
Energia magnetického poľa cievky je priamo úmerná
druhej mocnine prúdu v cievke.
Platí pre ňu vzťah: Em=1/2LI2.
Pre cievku s feromagnetickým jadrom tento vzťah neplatí, pretože indukčnosť
cievky nie je konštantná (závisí od prúdu v cievke) a vzťah f = LI nie je lineárny. Približne
lineárna je táto závislosť pre cievky, ktorých feromagnetické jadro je otvorené
alebo prerušené vzduchovou medzerou. Platí pre ňu zložitejší vzťah.
Po vypnutí vypínača nezanikne prúd
v obvode okamžite, ale vo veľmi krátkom čase. Za tento čas zanikne aj
magnetické pole cievky. Jeho energia sa pritom premení na iné formy energie,
zväčša na vnútornú energiu obvodu (Joulovo teplo).