1.DEFINÍCIA PRÁVA

Už starí Rimania chápali právo ako umenie dobra a spravodlivosti.

Právo je systém noriem a pravidiel správania sa v spoločnosti, ktoré stanovuje a sankcionuje (vynucuje) štátna moc. Právne normy sú záväzné pre všetkých členov spoločnosti a na rozdiel napr. od morálnych noriem sú vynútiteľné orgánmi a inštitúciami, ktoré si ľudstvo postupne vytvorilo. Morálne normy upravujú vzťahy na základe tradícií, zvykov a iných vplyvov. Už pri vymedzení práva sa teda stretávame s 3 základnými súčasťami jeho štruktúry. Sú to právne normy, právne inštitúcie a právne vedomie.

ŠTRUKTÚRA PRÁVA
Právne normy – idey, pravidlá správania vystupujúce v podobe zákonov, vládnych nariadení, vyhlášok, či iných foriem práva. Upravujú vzájomné vzťahy medzi jednotlivými členmi spoločnosti, ako aj medzi štátom. Predstavujú určitý právny ideál želateľného správania, ktorý by mal každý dodržiavať.
Právne inštitúcie – štát nimi vynucuje dodržiavanie právnych noriem. Pomáhajú občanovi orientovať sa v systéme právnych noriem tak, aby si mohol riadne plniť svoje povinnosti, ale zároveň aj uplatňovať svoje práva. Patrí sem sústava súdov, prokuratúra, advokácia, notárstvo a polícia a súdny exekútori.
Právne vedomie – individuálne alebo spoločenské myslenie o práve a jeho uskutočňovaní. Je to súhrn poznatkov a postojov z oblasti práva, ktoré má buď jednotlivec alebo celá spoločnosť. Právne vedomie formuje množstvo materiálnych (vek, bydlisko, pohlavie) a duchovných vplyvov (politická kultúra).
Všetky 3 zložky štruktúry práva sú navzájom späté a tvoria dve roviny práva – teoretickú a praktickú. Dôležitú úlohu v štruktúre majú aj občianske združenia a nadácie podporujúce rozvoj a uplatňovanie ľudských práv.

HISTORICKÝ VÝVOJ PRÁVNYCH NORIEM
Vývoj právnych noriem často ovplyvňovali celé národy a celé spoločnosti (Gréci, Rimania). Spočiatku bolo právo súčasťou sakrálnych pravidiel, Božím hlasom, ktorý ľuďom sprostredkovali proroci veľký zákonodarcovia. Právo v dnešnom zmysle slova vytvorili rímski kňazi kazuistickou činnosťou.

Za najstarší právny zákonník sa pokladá CHAMMURAPIHO KÓDEX. Pár storočí pred ním však vznikla prvá kniha zákonov v čase vlády Urnammu (2064 p. n. l.), ktorý sa zaslúžil o katastrálny zoznam pozemkov v ríši a o hranice ríše, v ktorej si sám zaviedol titul “ kráľ Summeru a Alkadu.” Prvý raz upravil postavenie panovníka.

Najvýznamnejší vládca starobabylonskej ríše Chammurapi je autor kódexu, ktorý je najznámejšou zbierkou zákonov starého Orientu. Skladá sa z 200 § spracovaných tak, aby boli prístupné každému. Začína nábožensky neseným prológom, v ktorom je zdôrazňovaný božský pôvod práva. Na konci zákonníka preklína Chammurapi každého, kto by právne ustanovenia porušil a žehná všetkým, ktorí ich budú dodržiavať. Jasne sa tu odrážajú podmienky otrokárskej spoločnosti. Je písaný kazuisticky, tzn. Že upravuje iba konkrétne prípady a nemá všeobecné ustanovenia. Okrem trestného práva sústreďuje pozornosť na zásady obchodu, štátnu správu a právne vzťahy v každodennom živote. Základ kódexu tvorili semitské právne normy (“oko za oko, zub za zub”). Pr. – Ak staviteľ postavil niekomu dom, ktorý onedlho spadol a usmrtil majiteľa, bol tento staviteľ zabitý. Zákonník bol vytesaný klinovým písmom na kamenné stély.

Kontinentálnu, čiže európsku právnu kultúru ovplyvnili ústavy starých gréckych miest – polis, či už spartská alebo aténska. Najväčší prínos Grékov pre kontinentálnu právnu kultúru však spočíva vtom, že svojou filozofiou ovplyvnili rímske právo pokusy kontrolovať moc, dosiahnuť čo najspravodlivejšie, uplatniť priamu ľudovládu, to sú základy práva gréckych ústav, ktoré neskôr úspešne rozvilo rímske právo a prebral celý kultúrny svet. Podľa Grékov celý život, od narodenia až po smrť, riadia zákony – nomoi. Záväzné však bolo i štátne náboženstvo. Pokus o priamu ľudovládu predstavoval ostrakizmus – črepinový súd (konal sa, keď slobodní aténski občania usúdili, že 1 zo stratégov – vojen. veliteľ alebo archontov - člen rady starších sa usiluje o nadvládu.) Odsúdenie znamenalo zákaz vstupu do Atén na 10 rokov.

Aténske právne normy sú spojené s menami: Drakón, Solón, Kleistenes a Perikles. Drakónové zákony z roku 621 p. n. l. zmiernil v roku 594 p. n. l. Solón, ktorý zrušil dlhy, za ktoré sa ručilo vlastným majetkom alebo osobou, čím dosiahol, že občan nemohol byť predaný do otroctva. Moc mal aeropág (rada starších), správca pokladu, ľudové zhromaždenie a rada 400, kde mal zastúpenie každý podľa majetku. Kleistenes rozšíril radu na 500 osôb, členom sa stáva tridsaťročný slobodný občan, kandidáti boli žrebovaní do výborov.

Sparťania v Lykurgovej ústave zdôrazňovali princíp rovnosti a povinnosti.

Rímske právo sa formovalo dlhé storočia. Rimania ho členili na verejné a súkromné. Cicero považoval za verejné právo to, ktoré vychádzalo zo štátu a štát ho uznával (ústavné, administratívne – správne právo a trestné). Zaoberali sa hlavne súkromným právom, právom zameraným na záujem jednotlivca. Už tu sa začalo právo formovať podľa odvetví, čiže tak, aby upravovali vzťahy rovnakého typu. Rozlišovali občianske, prétorské a magistrálne, cudzinecké a tzv. vulgárne právo. Po rozpade Rímskej ríše dal panovník Justinián zozbierať texty práva do zb. Corpus iuris civilis – Občiansky zákonník. Tento doklad Európa objavila na prelome 11. – 12.st.

V 10. – 12. St. Došlo k ďalšiemu rozvoju práva v Taliansku tým, že glosátori a komentátori vysvetľovali a dopĺňali rímske texty, spájali ho s bežnými potrebami svojej doby.

Aj Anglicko v 13.st. posunulo ponímanie práva dopredu zmluvou medzi kráľom a šľachtou Magna charta libertatum z roku 1215 (Slobodný obyvateľ nesmie byť slobodne prenasledovaný a potrestaný bez súdu.)

Prezumpcia neviny, povinnosť žalobcu dokázať vinu a podobné zásady sa stali právnymi normami na celé stáročia a prenikli do právneho vedomia natoľko, že až v 20-tych rokoch 20.st. došlo k deformáciám v ponímaní práva.

Nové právne problémy prinášajú humanizmus i osvietenstvo. Už Niccolo Machiavelli v diele Vladár vyzdvihuje nevyhnutnosť, aby občania štátu rešpektovali zákon. Čiastočne schvaľoval aj kontrolu moci. Hugo Grotius tvrdí, že úlohou štátu je ochrana práva. Štát poníma ako združenie rodín, ktoré si ho vytvárajú na svoju ochranu. Osvietenci pripomínajú prirodzený pôvod práva, dokonca právo na odpor vrchnosti, ak nekoná v súlade s tzv, spoločenskou zmluvou. J. J. Rousseau tvrdí, že každý človek sa narodí slobodný a preto sú si všetci ľudia rovní. J. Locke prišiel s myšlienkou delenia štátnej moci na tri zložky: súdnu, zákonodarnú a federatívnu (zahraničnopolitickú). Na jeho delenie nadväzuje montesquieu v diele o duchu zákonov, ktorý rozlišuje zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc. Humanisti i osvietenci posunuli ponímanie práva do roviny prirodzeného práva.

V 18.st. vznikli dva významné dokumenty – Deklarácia práv človeka a občana (1789) a Americká ústava (1787). V Deklarácii práv človeka a občana francúzske Národné zhromaždenie deklarovalo v 17 článkoch základné ľudské a občianske práva. Na deklaráciu sa odvolávala aj nová francúzska ústava z roku 1791. Prijatiu americkej ústavy predchádzal proces tvorby základných dokumentov Deklarácia nezávislosti zo 4.7. 1776 a ústavy 13 republík. Tieto storočia boli zamerané na zápas o moc o politické štruktúry a uznanie ľudských práv. Na základe právnych teórií vznikali nové formy štátov, čo viedlo k väčšej politickej, ekonomickej i občianskej slobode. V 19.st. vznikol ďalší významný právny dokument – neapolský Code civil, čiže občiansky zákonník (1804), ktorý platil s niekoľkými modifikáciami aj po páde Napoleona . Výrazne prispel k upevneniu občianskych práv v Európe. Zabezpečoval slobodu jednotlivca, vlastníctva, slobodnú prácu, slobodu presvedčenia, oddelenie štátu od cirkvi a rovnosť všetkých občanov pred zákonom. V 19.st. sa tiež presadilo pracovné právo (nižší pracovný čas, rovnosť mužov i žien v práci i mzdách, zákaz telesných trestov, práce detí, finančnú pomoc v chorobe či starobe). V 1883 Otto von Bismarck zaviedol sociálne poistenie, ktoré financoval štát a to pre chorých a neschopných práce. Roku 1889 zaručoval dôchodok zamestnancov starších ako 70 rokov. S rozširovaním pracovného a sociálneho práva v 19. – 20.st. bojujú sufražetky v USA a vo Veľkej Británii za rovnosť žien pred zákonom. Prvé volebné právo získali ženy až v roku 1869 v štáte Wyoming. Zaručil ho v roku 1920 19. dodatok ústavy USA. V 20.st je formovanie právneho vedomia deformované. Deformácie vznikajú v čase diktatúr a totalitných režimov. V roku 1934 sa Stalinovou zásluhou zrušilo právo na odvolanie. Udeľovali sa tresty smrti a odnímania slobody. Ľudia túžili napraviť zlé vzťahy medzi národmi na právnom základe, a preto sa uskutočnila 26.4. – 26.6. 1945 konferencia organizácie s názvom Spojené národy, ktorá prijala svoj základný dokument – Chartu (neskôr OSN). Charta OSN deklaruje, že hlavným cieľom je udržiavať medzinárodný mier a bezpečnosť, uskutočňovať medzinárodnú súčinnosť podporovaním úcty k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých bez rozdielu. Prípravou medzinárodnej charty ľudských práv bola poverená Komisia pre ľudské práva vytvorená 16.2. 1946. dňa 10.12. 1948 Valné zhromaždenie OSN prijalo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv ako 1. Medzinárodný dokument. Pre nás Európanov je rovnako významný Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950. V roku 1959 OSN prijala Deklaráciu práv dieťaťa.

4.SYSTÉM PRÁVA

Platné právo každého štátu tvoria právne normy – pravidlá správania sa, ktoré sú obsiahnuté vo väčších celkoch – právnych predpisoch (zákonoch, nariadeniach, vyhláškach). Každá veľká skupina právnych predpisov, ktoré primeraným spôsobom upravujú určitú rovnorodú skupinu spoločenských vzťahov (medzi manželmi, občanmi a štátom…) tvorí odvetvie práva. Časť odvetví patrí do verejného a druhá časť do súkromného práva. Verejné a súkromné právo spolu tvoria systém práva daného štátu.

Delenie práva ne verejné a súkromné sa datuje od čias, keď rímsky právnik Ulpianus povedal, že súkromné právo sa dotýka ochrany záujmov jednotlivca, zatiaľ čo verejné právo smeruje k rímskemu štátu a jeho činnosti.

súkromné právo obsahuje odvetvia, v ktorých sú vzájomné vzťahy medzi subjektami založené na princípe rovnosti, tieto vzťahy vznikajú na základe slobodne prejavenej vôle účastníkov.
Do súkromného práva zaraďujeme tieto právne odvetvia: občianske, rodinné a obchodné

verejné právo obsahuje odvetvia, v ktorých sú vzájomné vzťahy medzi
subjektami založené na princípe subordinácie (podriadenosti), tvoria ho právne normy, ktoré upravujú vzťahy medzi štátom ako nositeľom štátnej moci a občanmi (inými právnickými osobami)

- medzinárodné právo (Prvé kroky k medzinárodnému právu spravili španielski scholastickí teológovia – F. Vitoria, F. Suaréz, Vasquéz a iní. V ich šľapajach kráčal holandský právnik a diplomat Hugo Grotius, ktorý sa pokladá za zvestovateľa OSN. Normy tvoria suverénne štáty tým, že uzatvárajú medzinárodné zmluvy, uznávajú medzinárodné obyčaje –

-uzancie a správajú sa voči sebe s medzinárodnou kurtoáziou (slušnosť, etiketa). Tieto zmluvy sú účinné, len preto že sa začlenia do vnútroštátneho práva.

vnútroštátne právo
5.ODVETVIA PRÁVA

Odvetvie práva je skupina právnych noriem (predpisov) upravujúcich určitý druh spoločenských vzťahov, povedzme pracovné, občianske či trestné vzťahy. Ucelenosť, relatívna samostatnosť odvetví sa prejavuje aj v tom, že normy, ktoré do nich patria sú presne usporiadané do určitého systému – kodifikácie.

Kódex je kompletný, organicky usporiadaný súbor právnych textov určitého odvetvia, ktorý má podobu zákona, napr. Občiansky zákonník, Trestný zákon, Obchodný zákonník, Zákonník práce…

Slovenský systém práva zahŕňa tieto najdôležitejšie odvetvia:

Štátne (ústavné) právo – sústreďuje sa na najvýznamnejšie spoločenské upravené hlavne v ústave a v ústavných zákonoch: základy hospodárskej sústavy a politického systému, štátneho zriadenia, štátnych a samosprávnych orgánov, organizácie súdov, práva a povinnosti občanov. Najvyšším zákonom krajiny je ústava, ktorá limituje moc a rozdeľuje ju medzi parlament, vládu a súdnictvo. Ústavu SR predchádzalo prijatie Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti SR v júli 1992. Ústava SR bola prijatá 1.9. 1992 a do platnosti vstúpila 1.1. 1993. Preambula čiže slávnostné vyhlásenie vyjadruje ideu štátu.

Správne právo – sústreďuje sa na štátnu správu verejných vecí: dopravy, školstva, zdravotníctva, bytového fondu...

Orgány: vláda ministerstvá, okresné a obvodné úrady, ústredné úrady.

Patrí sme aj zákon o vojenskej službe.

Občianske právo – zaujímajú vzťahy vznikajúce medzi občanmi navzájom, občanmi strane a štátom na druhej strane a ochranu spotrebiteľa. O ochrane našich práv sa môžeme dozvedieť z Občianskeho zákonníka, ktorý sa zaoberá aj vlastníckym právom, dedením a inými otázkami.

Občianskoprávna zodpovednosť nastupuje tam, kde sa normy občianskeho práva úmyselne alebo z nedbanlivosti porušujú. (úmysel – vedeli sme, že je to protiprávne a aj napriek tomu sme tak konali). Ak súd dokáže, že sme spôsobili nejaký negatívny dôsledok ( škodu, ujmu), nespôsobili, berieme na seba objektívnu zodpovednosť ( napr. Ak auto vymrští pneumatikou kameň, ktorý zraní protiidúceho chodca). K súdu by sme sa mali uchýliť až, keď sa veci nebudú dať vyriešiť zmierom – dohodou medzi dvoma stránkami, ktorá im umožní mimosúdne vyriešiť problém alebo súdu predložiť dohodu na schválenie. Ak sa občan obráti na súd, označujeme ho ako žalobcu (v nesporných veciach, ako napr. osvojenie dieťaťa - navrhovateľ) a žaloba (návrh) smerujú žalovanému (odporcovi). Rodinné, obchodné a pracovné právo môžeme pokladať za akési “pododvetvia” občianskeho práva.

Rodinné právo – rieši vzťahy vznikajúce v rodine, medzi manželmi, rodičmi a deťmi, upravuje podmienky uzavretia manželstva, osvojenie dieťaťa apod.

Základným kódexom je novelizovaný Zákon o rodine.

Vychádza z nesledujúcich dôležitých zásad:

Zásada rovnoprávneho postavenia ženy a muža vo všetkých rodinných vzťahoch.
Zásada rovnoprávnosti občanov v rodinnoprávnych vzťahoch – odstránenie rasovej, národnostnej a náboženskej diskriminácie.
Zásada odstránenia diskriminácie detí podľa ich pôvodu ( nedelia sa na manželské a mimomanželské).
Zásada ochrany – manželstvo, rodina a materstvo sú pod ochranou štátu, iné formy spolužitia upravuje Občiansky zákonník.
Zásada dobrovoľnosti a slobodného rozhodovania pri uzavieraní manželstva.
Zásada monogamie ( jej porušenie sankcionuje trestné právo).
Zásada jednotného výchovného pôsobenia rodiny a spoločnosti, teda za výchovu sú zodpovední obaja rodičia, školy a kultúrne zaradenia.
Zásada vzájomnej morálnej a materiálnej pomoci, ktorú sú povinný poskytovať všetci členovia rodiny.
MANŽELSTVO:

Uzavrieť manželstvo môžu dve plnoleté osoby odlišného pohlavia spôsobilé na právne úkony, ktorí sa tak slobodne rozhodli. Pritom musia splniť nejaké podmienky: predložiť žiadosť a potrebné doklady, vyhlásiť, že spolu vstupujú so manželstva, že im nie sú známe okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva, ž obaja navzájom poznajú svoj zdravotný stav, urobiť vyhlásenie týkajúce sa ich priezviska a priezviska ich detí (nemôžu si zvoliť iné spoločné priezvisko).

Manželstvo sa nemôže uzavrieť so ženatým mužom, medzi maloletými ( iba s výnimkou), znemožňuje to aj blízky príbuzenský vzťah.

Povinnosti: žiť spolu, byť si verní a navzájom si pomáhať, vytvárať zdravé rodinné prostredie.

3spôsoby zániku manželstva: smrť jedného z manželov, rozvod, vyhlásenie jedného z manželov za mŕtveho.

NÁHRADNÁ RODINNÁ VÝCHOVA:

Tieto vzťahy vznikajú v nasledujúcich formách:

dieťa zverené inému občanovi namiesto rodičov
dieťa zverené do pestúnskej starostlivosti (nariaďuje sa ak nie je vhodná ústavná starostlivosť, pestún je osoba, ktorá si voči dieťaťu dobrovoľne plní záväzky)
dieťa zverené opatrovníkovi
Osvojenie čiže adopcia je prijatie cudzieho dieťaťa do vlastnej starostlivosti, ktorá nahrádza starostlivosť rodičov. Rozhoduje o nej súd.

Obchodné právo – upravuje vzťahy medzi podnikateľmi

Pracovné právo – predmetom sú spoločenské pracovné vzťahy, teda vzťahy, pri ktorých zamestnávateľ za odmenu užíva ( informácie o mzde o ochrane zdravia pri práci apod. sa dozvieme v Zákonníku práce).

Právo sociálneho zabezpečenia – realizuje sociálne a hospodárske práva občanov ( nemocenské, dôchodkové zabezpečenie, sociálna starostlivosť)

Trestné právo – reguluje súhrn povinností, ktoré máme k spoločnosti ale aj k spoločnosti pasívne ( napr. ak motorista zrazí dieťa, ale nezastaví a neposkytne mu prvú pomoc). Pri veľmi závažných trestných činoch je trestná už aj príprava, pokus.

Páchateľ je ten, kto spácha trestný čin. Ak ho spáchalo viac osôb tak sa zodpovedá každá zvlášť – spolupáchatelia.

Účastník je ten, kto ho – úmyselne zosnoval alebo riadil

-- naviedol iného na spáchanie

-- poskytol inému pomoc pri spáchaní trestného činu

DELIKTUÁLNA SPOSOBILOSŤ je povinnosť osobne sa zodpovedať za trestný čin, ktorý sme spáchali. Právo nám ju ukladá od 15. Roku veku. Trestný zákon obsahuje ustanovenie o nutnej obrane, podľa ktorého “čin, ktorý je ináč trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.”

Do väzby nás môžu zobrať len vtedy, ak sú dôvody na obavu, že ujdeme alebo sa budeme skrývať, budeme mariť objasňovaniu trestného činu, budeme pokračovať v trestnej činnosti. Ak existuje dôvod na väzbu a pre neodkladnosť veci nemožno rozhodnutie o väzbe vopred zadovážiť, môže nás vyšetrovateľ predbežne zadržať ako obvineného. Musí to však oznámiť prokurátorovi, prípadne mu dať návrh na vzatie do väzby, ktorý musí podať tak aby obvineného najneskôr do 24 hodín od zadržania odovzdal súdu.

Finančné právo

6. POUŽITÁ LITERATÚRA

základy práva a ochrana spotrebiteľa, Alexandra Krsková, Darina Krátka, 1995, SPN Bratislava
Náuka o spoločnosti ( Príprava na maturity a prijímacie skúšky na vysoké školy), SPN Bratislava, 1998
Anna Bocková, Daniela Ďurajková, Katarína Feketová, Zuzana Sakáčová