Nájsť presnú definíciu psychológie nie je jednoduché. Psychológia ( gréc. psyché – duša, dych, životná sila, logos – slovo, veda) je zjednodušene náuka o psychike a duševnom živote človeka.

Psychológia sa zaoberá štúdiom psychických stavov a procesov prebiehajúcich v mysli človeka, jeho prežívaním, ale aj správaním a činnosťou vychádzajúcou z vedomých či nevedomých podnetov psychiky.

Psychológia ako vedný odbor zahŕňa poznatky zo sledovania správania ľudí a snaží sa nájsť dôvod, prečo sa ľudia správajú tak a nie inak. Prečo sa smejú, plačú, bojujú, boja sa, vrhajú sa do nebezpečných situácií? Tieto poznatky zovšeobecňujú s cieľom lepšieho poznania a predikcie ľudského správania

Záujem o sledovanie psychických (duševných) javov je taký starý ako samotné ľudstvo. Najstaršie chápanie psychického života vychádzalo z chápania života vôbec. Naši predkovia už v predhistorickej dobe postrehli, že život súvisí s dýchaním. Koniec dýchania bol neklamným znakom smrti. V mnohých jazykoch psyché (duša) pôvodne znamenala dych a chápala sa ako princíp oživujúci telo, ako substancia obdarená životom a psychickým dianím.

Významným zdrojom predstáv primitívneho človeka o duši bol sen. Naivne prekladané sny viedli k predstave o duši ako o bytosti, ktorá síce prebýva v ľudskom tele, ale je od tela úplne odlišná, obdarená nesmrteľnosťou. Z viery v existenciu duše vyrástla aj idealistická viera v posmrtný život, v to, že ľudská duša žije aj po smrti tela a človek nezomiera definitívne, ale po smrti žije akýmsi zvláštnym životom v tajomnom “záhrobnom” živote.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Definovať jednoznačne predmet psychológie takisto nie je jednoduché, pretože viacerí autori k vysvetľovaniu podstaty ľudskej psychiky používajú rôzne prístupy. Psychika sa všeobecne najčastejšie chápe ako vlastnosť a funkcia vyššej nervovej sústavy, ktorá je spojená s činnosťou mozgu a umožňuje človeku prostredníctvom pocitov, vnemov a ďalších zložitejších procesov odrážať okolitý a vlastný vnútorný svet.

Psychológia sa venuje nielen skúmaniu jednotlivca, ale hľadá i to, čo je pre psychiku všetkých ľudí spoločné. Psychológia ako veda môže rozvojom svojej teórie, lepším a dôkladnejším poznaním príčin správania ľudí prispieť k zlepšeniu ľudskej spoločnosti, ako aj k riešeniu mnohých problémov ľudí.

Psychológia napriek tomu, že je relatívne mladý vedný odbor, člení sa na množstvo parciálnych – základných, špeciálnych a aplikovaných psychologických disciplín, ktoré sa venujú špecifickým problémom v konkrétnej oblasti.

VZŤAH PSYCHOLÓGIE K FILOZOFII

V antike a stredoveku bolo súčasťou filozofie veľa vedných odborov, ktoré dnes existujú j ako samostatné disciplíny, napríklad dnešné prírodné a humanitné vedy, matematika, ale aj psychológia ako “náuka o duši”. Od 17. Storočia bola chápaná idealisticky ako náuka o vedomí, oddelene od súvislosti s telom (vedecký termín – asociatívna psychológia). Pokusy spojiť duševné javy s činnosťou mozgu boli špekulatívne, kým nevznikla neurofyziológia. Pre ich spojenie položil materiálne základy I. M. Sečenov (1863). V tejto dobe (v rannom novoveku) sa začala psychológia osamostatňovať od filozofie experimentálnou metódou, keď vzniklo prvé psychologické vedecké laboratórium v Nemecku založené Wilhelmom Wundtom. Táto experimentálna metóda sa opierala o fyziku (psychofyziku) a fiziológiu zmyslov. Podnetom pre vývoj psychológie bolo Darwinovo učenie – rozšírila sa myšlienka vývoja ľudského duševného z nižších foriem, ktoré skúmala ( zoopsychológia a psychológia porovnávacia). Začiatkom 20. Storočia sa psychológia rozpadla na viac smerov (behaviorizmus, psychoanalýza, reflexológia) s odlišnými metódami a rôznym filozafickým východiskom: z9skaním konkrétnych poznatkov sa protiklady medzi týmito smermi zmiernili, ale nezmizli celkom, hlavne vo filozofickom základe.

Marxistická materialistická psychológia sa opiera o fiziológiu vyššej nervovej činnosti a skúma duševný život ako odraz prírody a spoločenského bytia. Ktorý je zároveň reflexívnou činnosťou organizmu. Teda skúma ako vznikajú duševné deje z vonkajších i vnútrotelových podnetov, ich jednotu s fiziologickým nervovým dianím a ich prejavmi navonok i vo vnútri tela, Prírodnú stránku duševných zákonitostí skúma neuropsychológia, čiže fiziológia vyššej nervovej činnosti ( I. P. Pavlov) a biopsychológia, pretože sa v obsahu duševného života okrem prírody podstatne odráža spoločnosť, opiera sa psychológia o spoločenské vedy. Spoločnosť človeka vychováva, dáva mu všeobecný životný cieľ a požaduje do neho plnenie jednotlivých úloh.

Empirický obrat v psychológii spôsobil vlastne úspešnosť psychológie ako vedy, teda bolo možné v rôznych oblastiach získať psychologické výsledky výskumov, ktoré sa zaoberali teoretickými poznatkami (napríklad teória osobnosti), ale i riešením praktických otázok (napríklad, čo je psychológia). Psychológia je dnes stále častejšie vnímaná ako veda, ktorá sa už nezaoberá filozoficko-náboženskými obsahmi (otázkou nesmrteľnosti duše), ale ako veda ktorá použitím empirických metód (sebapozorovanie, pozorovanie druhých) dospieva k otvoreným výpovediam o prežívaní a správaní človeka ( pokiaľ sa jedná o psychológiu o človeku). Psychológia je teda veda o prežívaní a správaní človeka.

Niektoré z významných problémov filozofickej tradície, ktoré súvisia s psychológiou, sa nemôžu riešiť izolovane (napríklad vzťah duše i tela).

Ak psychológovia hovoria o duševne, nemajú na mysli filozofický alebo náboženský význam tohoto slova.

VZŤAH DUŠE A TELA

Vo filozofickom zmysle slovo “duša” nikdy nepredstavuje niečo materiálne (telesné), čo by sme mohli empirickým spôsobom vnímať zmyslovými orgánmi alebo zistiť technickými prístrojmi.

Uvažovanie o vzťahu tela a duše má dlhú a bohatú filozofickú tradíciu. Ľudia sa vždy pokúšali zistiť, akým spôsobom sú telo a duša navzájom spojené. Ľudia sa vždy pokúšali zistiť, akým spôsobom sú telo a duša navzájom spojené. Najznámejšie pokusy, ako odpovedať na túto otázku sú:

MONISTICKÉ RIEŠENIA:

Vychádzajúce zo skutočnosti jediného ( grécky monos – jeden), telo a duša je jedna a nie dve skutočnosti.

V materialistickom slova zmysle existuje len skutočnosť hmotná, materiálna – telo, nehmotné javy sú považované za funkciu hmoty.

V spirituálnom zmysle existuje jedine duševná (duchovná, spirituálna skutočnosť), telesná je iba formou duchovného.

Podľa teórie identity filozofa BARUCHA SPINÓZU nie sú sami o sebe skutočné ani duševné – nehmotné, ani telesné – hmotné javy, ale oboje predstavujú iba formu akou sa prejavuje jediná, im spoločná, sama o sebe však nepoznaná skutočnosť.

Dualistické riešenia predpokladajú existencia dvoch skutočností, totiž duše a tela. Staršia varianta dualizmu hovorí o samostatnej existencii dvoch skutočností, totiž duše a tela. Staršia varianta dualizmu hovorí o samostatnej existencii a priebehu oboch skutočností. Ich súhra je daná v rámci Stvoriteľom predurčenej harmónie, obe oblasti sú navzájom zladené, podobne ako dve uši, ktoré fungujú synchrónne.

Tento výklad, ktorý reprezentuje nemecký filozof GOTT FRIED WILHELM LEIBNITZ, označujeme ako psychofyzický paralelizmus. Paralelný priebeh oboch oblastí vylučuje vzájomne ovplyvnenie.

S možnosťou vzájomného pôsobenia, ktorá vychádza z PLATÓNA a neskôr bola zastavaná francúzskym filozofom RENÉM DESCARTESOM. Podľa tejto teórie na seba vzájomne pôsobia samostatne existujúce skutočnosti "“telo a duša”, ktoré sú vo vzťahu príčiny a následku. K tomu chápaniu sa prikláňa mnoho moderných psychológov, pretože tak je možné vysvetliť psychostomatické javy: telesné stavy pôsobia na duševné dianie (napríklad menšie prekrvenie mozgu – následok koncentrácie krvi v tráviacej oblasti po jedla – zvyšuje únavu). Naopak, duševné stavy môžu mať tiež telesné následky (pretrvávajúci stres poškodzuje určité orgány, následkom sú napríklad žalúdočné obtiaže alebo zápcha).

V súvislosti so vzťahom tela a duše je potrebné v rámci ľudskej psychológia spomenúť špecifičnosť ľudskej existencie: tým sa opäť dostávame k filozofickým úvahám. U človeka sa duševné deje spájajú s duchovnými ( uvedomenie si samého seba), človek nie je len výsledkom prírodných procesov (hoci ním tiež), ale môže si vytvoriť odstup od prírody a stať sa tak tvorom skutočnosti, ktoré by bez neho nevznikli. Na základe tohoto odstupu od všetkého prirodzeného vzniká veda, umenie, náboženstvo, právo, morálka . . teda všetko to, čo nazývame “kultúrou.”

PSYCHOLÓGIA JAKO VEDA A JEJ HRANICE

Dôležitá úloha filozofie spočíva najmä v tom, že má “ako základná a pôvodná veda overovať nástroj poznávania jednotlivých vied prostredníctvom kritického skúmania predpokladov, pojmov a metód” (A. REUTTERER: Phylosophie, Wien 1981).

Filozofické hľadisko nám umožňuje získať prehľad o metódach i o odbore platnosti vedeckých výpovedí.

Vedecká psychológia často popisuje svoj predmet, človeka, pomocou modelov. To ale znamená, že vlastný vecný obsah je širší a komplexnejší, teda môže byť popísaný a predstavený širšie a komplexnejšie, než ako ho psychológia popisuje a je schopná popísať.

DVA SMERY FILOZOFIE

Humanistická psychológia

Hlavné ciele tohoto smeru psychológie sú krátko predstavené v brožúre “Associaton for Humanistic Psychology”.

V centre pozornosti je prežívajúca osoba. Preto je prežívanie primárnym fenoménom pri štúdiu človeka. Teoretické vysvetlenia i pozorovateľne správania sú druhoradé v porovnaní s prežívaním a jeho významom pre človeka.
Dôraz je kladený na špecificky ľudské charaketristiky ako je schopnosť voľby, kreativita, hodnotový systém a sebarealizácia v protiklade k mechanistickému a redukcionistickému chápaniu človeka.
Výber otázok a výskumných metód prebieha so zreteľom na ich zmysluplnosť, oproti zdôrazňovaniu objektivity na úkor zmyslu.
Hlavnou požiadavkou je získavanie vedomostí vlastnej hodnoty a úcty, objektom záujmu je rozvoj človeku vlastných síl a schopností. V tomto zmysle zaujíma človek centrálne postavenie pri objavovaní vlastného Ja, v sociálnych vzťahoch k druhým ľuďom a k sociálnym skupinám.