EURÓPSKA ÚNIA

PRÁCA STREDOŠKOLSKEJ ODBORNEJ ČINNOSTI
Č. ODBORU 17
PEDAGOGIKA, PSYCHOLÓGIA, SOCIOLÓGIA, POLITOLÓGIA A PRÁVNE VEDY

GYMNÁZIUM MICHALA MILOSLAVA HODŽU LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ
UL. HODŽOVA , 031 01 LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ

LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ 2003

    OBSAH

1. Úvod 2
2. Metodika práce 3
3.1 Čo je Európska únia? 4
3.2 História Európskej Únie 5
3.3 Inštitúcie 8
3.3.1 Rada Európskej únie (REÚ) 8
3.3.2 Európsky parlament (EP) 8
3.3.3 Európska komisia (EK) 9
3.3.4 Európsky súdny dvor (ESD) 10
3.3.5 Európsky účtovný dvor/ Dvor audítorov (EÚD) 10
3.3.6 Hospodársky a sociálny výbor (HaSV) 10
3.3.7 Výbor regiónov (VR) 10
3.3.8 Komunitárne organizácie zriadené dohodou o EÚ v roku 1993 11
3.3.9 Európska rada (ER) 11
3.4 Financie 12
3.4.1 História Európskej menovej únie 12
3.4.2 Informácie o platidlách 13
3.4.3 Finančné inštitúcie 13
3.4.3.1 Európska centrálna banka ECB 13
3.4.3.2 Európska investičná banka 14
3.5 Rozpočet 15
3.5.1 Zdroje a využitie 15
3.5.2 Regionálna politika 15
3.5.2.1 Nástroje solidarity v členských krajinách 15
3.5.2.2 Predvstupová pomoc kandidátom 16
3.5.3 Prax 16
3.6 Únia a svet 17
3.6.1 Spojené štáty americké 17
3.6.2 Ázia a Latinská Amerika 17
3.6.3 Partnerstvo EÚ so stredomorskou oblasťou 17
3.6.4 Rokovania s krajinami východnej a strenej Európy a s Cyprom 18
3.6.5. Rozšírenie Európskej únie o Slovensko 18
4. Záver 20
5 Resumé 21
6. Bibliografia 22
7. Prílohy 23

1. ÚVOD

V posledných štyroch – piatich rokoch sa na verejnosti živo diskutuje o Európskej únií. Po páde železnej opony a po transformácii krajín bývalého východného bloku sa aj oni mohli zapojiť do širšej európskej spolupráce. Jej nová etapa začala rokom 1998, keď začali rokovania Európskej únie s kandidátskymi krajinami o ich vstupe do tejto štruktúry. Hoci bola Slovenská republika prizvaná k rokovaniam, z politických dôvodov, až v roku 2000, úspešne „dobehla“ ostatných desať kandidátskych krajín. Na summite v Kodani 12. – 13. decembra minulého roku sa Slovensko spolu s ostatnými kandidátmi ocitlo pred bránami Európskej únie. Dvojročné vyjednávanie našej delegácie na čele s Jánom Fígeľom o podmienkach vstupu nebolo jednoduché. Médiá denne informovali o rôznych otázkach, problémoch, ktoré ich riešenie vyvolalo, o našich očakávaniach či reálnych možnostiach ich naplnenia. Napriek všetkému i napríklad finančným príspevkom z predvstupových fondov, ktoré prúdia na Slovensko, otázna zostáva informovanosť občanov o Európskej únii, nehovoriac o dopadoch vstupu na bežného Slováka. Preto som sa rozhodla zosumarizovať základné informácie o histórii a štruktúre Európskej únie v rámci stredoškolskej odbornej činnosti.

obsah

2. METODIKA PRÁCE

Vzhľadom na spomínanú medializáciu problematiky Európskej únie, mala som k dispozícii pomerne širokú informačnú základňu. Pracovala som predovšetkým s publikáciami vydanými Delegáciou Európskej komisie v Slovenskej republike, materiálmi z oblasti tretieho sektora. Čerpala som z článkov uverejnených v dennej tlači. Pomohli mi aj najnovšie nosiče informácií v podobe CD-ROM Ahoj, Európa! Sprievodca mladých Európou a Európskou úniou.
Prácu som rozdelila do kapitol a podkapitol. Uvádzam v nich udalosti, ktoré formovali podobu dnešnej Európskej únie od roku 1948 po súčasnosť. Vraciam sa k prvým zmluvám, postupnému pripájaniu jednotlivých európskych krajín. Zhodou okolností som mohla do práce zahrnúť aj najnovšie informácie o ukončení rokovaní s desiatimi kandidátskymi krajinami z decembra minulého roku. Téme kandidátov , špeciálne Slovenska je venovaná samostatná kapitola. V stati o inštitúciách Európskej únie charakterizujem ich poslanie a fungovanie. Zaoberám sa i financiami a rozpočtom EÚ a spoluprácou spoločenstva s ostatnými krajinami a organizáciami.

3.1 Čo je Európska únia?

Definícia zoskupenia akým je Európska únia (EÚ) nie je jednoduchá. Tento problém je stále predmetom odborných diskusií. EÚ nie je štátom - chýbajú jej totiž také tradičné črty, ako právna identita, politická jednota a výrazná finančná samostatnosť. No nie je ani klasickou medzinárodnou organizáciou, hoci vykazuje nadnárodné prvky typické pre medzinárodné organizácie medzivládneho charakteru. Vyznačuje sa aj prvkami konfederácie, federácie, superštátu, ale zároveň je stále organizáciou nezávislých štátov.
V určitom ohľade môžeme EÚ považovať za pakt (zmluvu či dohodu) alebo organizáciu pätnástich nezávislých štátov, ktorých lídri musia jednohlasne prijať všetky dôležité rozhodnutia. V iných prípadoch pripadá táto úloha inštitúciám EÚ. Únia má svoju vlajku (nemenný počet dvanásť šesťcípych zlatých hviezd usporiadaných do kruhu na tmavomodrom podklade symbolizujúcich dokonalosť) a od roku 1972 hymnu (predohra k Beethovenovej Deviatej symfónii s Ódou na radosť upravená Herbertom von Karajom). No aj napriek týmto skutočnostiam sa naďalej väčšina obyvateľov stotožňuje so svojimi štátnymi symbolmi. Členské štáty únie si zachovávajú vlastné štátoprávne systémy (ide o sedem konštitučných monarchií a osem republík), podpisujú dvojstranne zmluvy s inými štátmi a pomocou výberu svojich zástupcov do inštitúcii EÚ udržujú nad ňou kontrolu. V porovnaní s USA má únia federalistické prvky oveľa slabšieho charakteru. Na rozdiel od USA nemá právomoc určovať dane, riadiť spoločnú armádu a ako som už naznačila, nemôže uzatvárať medzištátne zmluvy.
Z vyššie spomenutého teda nie je možné zhrnúť, aký druh spoločenstva EÚ predstavuje, no v jednom sa všetky odborne diskusie zhodujú, EÚ možno považovať za stále sa formujúci systém.

obsah

3.2 História Európskej únie

V priebehu minulých storočí predstavoval európsky kontinent rôznorodú mozaiku národov, ríš a štátov bojujúcich proti sebe. Postupom času sa začali národy a územia spájať (mnohokrát nedobrovoľne) do väčších celkov. Vznikla tak Rímska ríša, Franská ríša, neskôr Habsburgská monarchia. Pre niektorých boli myšlienky o zjednotení celej Európy utópiou, pre iných len filozofickým úvahami. Veď napr. v 18. a 19. storočí sa Jean-Jacques Rousseau a Immanuel Kant vyjadrovali, že zjednotenie Európy pomôže zachovať mier. Po prvej svetovej vojne sa objavili plány vytvoriť Spojene štáty európske (podľa vzoru USA), no táto myšlienka sa nerealizovala.
Impulz na opätovné vzkriesenie myšlienky jednotnej Európy dal Winston Churchill vo svojom prejave prednesenom v Zűrichu 19. septembra 1946. Vyzval v ňom na "znovuvytvorenie európskej rodiny". W. Churchill hovoril o únii pod vedením Francúzska a Nemecka s možnosťou zapojenia sa ktoréhokoľvek štátu „starého“ kontinentu.
Spolupráca v Európe krátko po druhej svetovej vojne úzko súvisela s existenciou vojenských aliancií. Pokračovaním aliancie Francúzska, Veľkej Británie a Belgicka bola Zmluva o západoeurópskej únii podpísaná v roku 1948 v Bruseli. O šesť rokov neskôr sa k nej pripojili i bývalé nepriateľské krajiny Nemecko a Taliansko. Západná únia pôsobí dodnes ako integrálna súčasť EÚ, má štatút pozorovateľa. Jej úlohou je pripravovať a realizovať obranno-politické akcie európskej pätnástky. Ako asociovaní členovia pôsobia Island, Nórsko a Turecko. Štatút pozorovateľa majú Dánsko, Írsko, Fínsko, Rakúsko a Švédsko.
V roku 1948 sa v Haagu uskutočnil kongres šestnástich štátov, na ktorom sa nastolili požiadavky na budúci vývoj na kontinente. Odpoveďou na jednu z nich bolo založenie Rady Európy 5. mája 1949 v Londýne, čo bol moment, v ktorom sa zrodilo európske hnutie. Štatút Rady Európy neobsahuje snahy ani o federáciu ani o úniu. V rámci tohoto zoskupenia bol prijatý rad dohovorov v oblasti ekonomiky, kultúry, sociálnej politiky a práva ochraňujúce ľudské práva a demokratické zákony. Najvýznamnejším a najznámejším je Európsky dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd prijatý 20. apríla 1950. Dnes má Rada Európy štyridsať členov.
V roku 1948 (16. apríla) bola v Paríži založená tiež Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), aby koordinovala a realizovala Marshallov plán, ktorý vznikol ako iniciatíva USA na podporu vojnou zničenej Európy a otvorenie nových amerických trhov na starom kontinente. V roku 1960 sa pripojili USA a Kanada a za doplnkový cieľ si stanovili pomoc krajinám tretieho sveta. V roku 1961 ju nahradila Organizáciu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).
Z podnetu francúzskeho ministra zahraničných vecí Roberta Schumana a prvotnej myšlienky riaditeľa Francúzskeho národného plánovacieho inštitútu Jeana Monneta bolo 18. apríla 1951 založené Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO), organizácia pre spoločný trh uhlia a ocele, ktorá umožňovala spoločnú kontrolu, plánovanie a využívanie spomenutých surovín a výrobkov. Signatármi boli Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko. Zmluva vstúpila do platnosti 23. júla 1952, čím sa po prvýkrát dostala jedna z najdôležitejších oblastí hospodárstva (dovtedy výlučne v kompetencii národného štátu) do rúk medzinárodnej organizácie. Ďalšími spoločenstvami na ceste k jednotnej Európe bolo založenie Európskeho obranného spoločenstva (EOS) 27. mája 1952 z podnetu ďalšieho francúzskeho politika, ministerského predsedu René Plevena, usilujúceho sa o spoločné európske ozbrojené sily na čele s európskym ministrom obrany. Spomenutá iniciatíva mala dôsledky na chápanie národných práv, napr. že armáda je významnou zložkou suverenity jednotlivých štátov.
„V rovnakom čase sa odpoveďou na čiastočný úspech integrácie v podobe Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a úsilie založiť Európske obranné spoločenstvo (EOS) stali snahy dosiahnuť doplnkovú politickú dohodu: ústavný model. 10. septembra 1952 na prvom zasadnutí Rady ESUO šesť ministrov zahraničných vecí rozhodlo rozšíriť zhromaždenie na ad hoc základe a vypracovať ústavu Európskeho politického spoločenstva (EPS). Toto nové spoločenstvo malo byť zodpovedné za uhlie a oceľ, ako aj za záležitosti týkajúce sa obrany. Tiež malo garantovať koordináciu zahraničnej politiky členských štátov. Ďalšími cieľmi EPS boli: rozvoj spoločného trhu medzi členskými štátmi, zvyšovanie životnej úrovne a rast zamestnanosti. V priebehu dvoch rokov sa existujúce ESUO a plánované EOS mali integrovať do Európskeho politického spoločenstva.“
Na konferencii ministrov zahraničných vecí v Messine 1. – 2. júna 1955 sa rozhodlo o ďalšom rozvoji integrácie, ktoré priniesli tzv. Rímske zmluvy podpísané 25. marca 1957 v talianskom hlavnom meste. Na ich základe vzniklo od 1. januára 1958 Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre jadrovú energiu (Euratom). V rámci EHS chcelo šesť štátov (Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Francúzsko, Nemecká spolková republika, Taliansko) založiť spoločnú colnú úniu a spoločný trh, ktorý by umožňoval pohyb osôb, služieb a kapitálu. Euratom zaväzoval štáty využívať jadrovú energiu len k mierovým účelom. Zmluva zjednocujúca inštitúcie ESUO, EHS, Euratom vstúpila do platnosti 1. júla 1967, teda skoro po šestnástich mesiacoch od jej podpísania.
Po sérii úspechov v európskej integrácii nastalo obdobie útlmu prameniace zo sporu Francúzska a ostatných krajín. Francúzsko sa vyslovilo, aby rokovania pokračovali dovtedy, pokiaľ sa nedosiahne zhoda. Tým sa postavilo proti väčšine členov a odmietlo sa od 1. júla 1965 zúčastňovať na zasadnutiach EHS (politika tzv. prázdnej stoličky) Reagovalo tak na Radu ministrov, ktorá mala v priebehu prechodného obdobia prijímať rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou. Dokument z 27. januára 1966 stanovil povinnosť hľadať zhodu názorov krajín EHS v oblastiach nesúhlasu. Znamenalo to, že v prípade nedosiahnutia konsenzu má každý člen právo veta a tým možnosť ochraňovať svoje záujmy. Dôsledkom tohoto rozhodnutia bola pozastavená dynamická integračná politika.
Nový impulz v dovtedajšej histórii dnešnej EÚ priniesol Haagsky summit konaný
1.– 2. decembra 1969. Rozhodlo sa na ňom o rozšírení o severoeurópske krajiny (Veľká Británia, Dánsko, Írsko, Nórsko), vybudovaní hospodárskej a menovej únie do roku 1980, reforme inštitúcii, konaní priamych volieb do Európskeho parlamentu a jeho vybavení novými právomocami. Vstupné zmluvy s kandidátskymi krajinami boli zakončené podpisom 22. januára 1972. V Írsku a Dánsku sa väčšina obyvateľstva v referende vyslovila za vstup do ES. Naopak, Nóri sa vyslovili proti tomuto kroku.
V októbri 1970 luxemburský ministerský predseda Werner upresnil postupy k vytvoreniu hospodárskej a menovej únie. Nasledovali dve rezolúcie (v marci 1971 a marci 1972), ktoré prehlbovali myšlienku spoločného trhu prostredníctvom spoločnej hospodárskej a menovej politiky. Európsky menový systém vstúpil do platnosti 1. januára 1979. Znamenal stabilizáciu výmenných kurzov a umožnil členským štátom profitovať z otvorenia ekonomickej oblasti.
Rozšírenie ES južným smerom znamenalo vstup Grécka, ktoré zvrhlo vojenský režim a nastúpilo na cestu demokracie. Právoplatným členom sa stalo 1. januára 1981. Španielsko a Portugalsko po odstránení diktatúry boli prijaté 29. mája 1985. Ich príchodom od 1. januára 1986 sa politický význam ES presunul i na oblasť Stredomoria. Zavŕšil sa tak jednotný európsky akt. V tom čase sa postavenie ES na svetových trhoch oslabovalo, dokonca stagnovalo. Bolo potrebné pristúpiť k zefektívneniu európskej ekonomiky.
14. júla 1985 podpísalo Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Luxembursko a Holandsko v Schengene dohovor o postupnom odstraňovaní kontrol na spoločných hraniciach a zavedení voľného pohybu osôb pre príslušníkov signatárskych štátov, ostatných štátov EÚ a tretích krajín. Vykonávací dohovor bol podpísaný 19. septembra 1990 vyššie uvedenými piatimi štátmi. Do roku 1996 ho ratifikovali a podpísali ďalšie krajiny. Nórsko a Island sa stali zmluvnými partnermi. Dohovor a vykonávací dohovor tvoria tzv. Schengenské acquis , ktoré prispieva k uskutočňovaniu jedného zo základných cieľov vnútorného trhu – slobode pohybu (od 1. mája 1999 je zahrnuté do rámca Európskej únie).
Budovanie jednotného trhu malo v histórii ES veľký význam. Témy ako menová únia a Európska centrálna banka sa dostali opäť na rokovacie stoly. V júni 1989 sa na madridskom summite začala prvá fáza trojetapového Deloresovho plánu budovania Hospodárskej a menovej únie s dôrazom na vybudovanie systému centrálnych bánk. V druhej etape sa mali členovia pripravovať na založenie Európskej centrálnej banky.
V Maastrichte bola 7. februára 1992 podpísaná zmluva o Európskej únii, považovaná na najväčšiu reformu Rímskych zmlúv z roku 1955. Maastrichtský summit rozvinul oblasti zahraničnej politiky a bezpečnosti, zaviedol občianstvo Únie, upevnil spoluprácu v oblastiach spravodlivosti, vnútorných záležitostí, no najmä prehĺbil možnosti vplyvu Európskeho parlamentu. Ten získal právo vytvárať vyšetrovacie výbory, prijímať petície, spolurozhodovať o otázkach jednotného trhu, ochrany spotrebiteľa či životného prostredia. Maastrichtská zmluva bola vystavená kritike viac ako ktorákoľvek listina predtým, preto i s jej ratifikáciou boli medzi členskými štátmi problémy (napr. v Dánsku vyústili až do referenda). Až po ich prekonaní mohla zmluva o EÚ vstúpiť v novembri 1993 do platnosti.
Na dnešných pätnásť členov sa Európska únia rozrástla v roku 1995 vstupom Rakúska, Fínska a Švédska. V tomto zložení bola na medzinárodnej konferencii v júli 1997 prijatá Amsterdamská zmluva. Patrí medzi dokumenty hovoriace o zlepšení a zefektívnení práce spoločenstva a tým aj naplnenie očakávaní euroobčanov. Táto dohoda priniesla nové pohľady na angažovanosť v ochrane ľudských práv, upevnila postavenie spoločenstva v medzinárodnom kontexte, (venovať väčšiu pozornosť boju proti terorizmu, drogám a zločinu - urobiť z Európy miesto slobody, bezpečia a spravodlivosti). Novelizácia sa dotkla aj dvoch z troch základných pilierov, na ktorých stojí EÚ. Niektorým zmenám sa však bolo potrebné venovať viac času, preto sa pätnástka rozhodla zvolať zasadnutie na rok 2000. Ústrednou témou bola reforma inštitúcií súvisiaca s prijímaním nových členov zo strednej a východnej Európy.

Základné piliere EÚ po Maastrichteskej a Amstredamskej zmluve
1. Zmluva o založení ES s ustanoveniami o únii, občianstve, politike spoločenstva, Hospodárskej a menovej únii, ako aj Zmluva o založení ESUO a EURATOM
2. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika t. j. Hlava V. Zmluvy o EÚ
3. Spolupráca justičných a policajných orgánov v oblasti justície a vnútra t. j. Hlava VI.
Zmluvy o EÚ

1.– 3. mája 1998 zasadla Európska rada ministrov a rozhodla o členoch pripravených na vstup do tretej etapy Európskej menovej únie (Doloresovho plánu).

obsah

Štruktúra inštitúcií sa v priebehu rokov menila. Rovnako ako i nástroje, ktorými mohli dané zložky disponovať, tak aby nebolo možné napadnúť ich nezávislosť. Dnešné inštitúcie európskeho spoločenstva majú pevne stanovené funkcie a navzájom sa dopĺňajú.

obsah

3.3.1 Rada Európskej únie (REÚ)

Rada predstavuje hlavnú rozhodovaciu inštitúciu - uzákoňuje legislatívu. Skladá sa z pätnástich ministrov, z ktorých každý zastupuje jednu členskú krajinu. Konkrétny minister predstavuje oblasť, ktorá je predmetom rokovania (napr. Eurofin – ministri financií, Rada pre všeobecné záležitosti – ministri zahraničných vecí). Predsedníctvo vedie zástupca krajiny, ktorá predsedá v danom polroku celej EÚ. Rada spolupracuje s Komisiou. Prijíma ňou uzavreté zmluvy a s Parlamentom kontroluje rozpočet. Stretnutia členov sa uskutočňujú v Luxemburgu (apríl, jún, október) a Bruseli (ostatná časť roka). Prijímanie rozhodnutí prebieha dvoma spôsobmi. Buď jednomyseľne súhlasia alebo sa zdržia hlasovania všetci členov. Kvalifikovanou väčšinou sa prijímajú rozhodnutie vážnejšieho charakteru. Každému štátu bol priradený určitý počet hlasov podľa rozlohy, počtu obyvateľov. Na dosiahnutie kvalifikovanej väčšiny je potrebných najmenej 62 hlasov z 87 t. j. 71,62 percent, čo zodpovedá 58 percentám podielu obyvateľstva členských štátov. Zasadnutia Rady ministrov, ako sa inak táto organizácia nazýva pripravuje Výbor stálych predstaviteľov (COREPER) - spojnica medzi Radou EÚ a Komisiou.

obsah

3.3.2 Európsky parlament (EP)

V Európskom parlamente zasadá 626 poslancov rôznych politických strán, ktorí zastupujú 373 miliónov občanov členských štátov. Historicky prvé zasadnutie priamo zvoleného parlamentu sa uskutočnilo v roku 1979. Na začiatku pôsobil EP len ako poradný orgán a monitoroval aktivity EÚ, no dnes sa podieľa na vytváraní legislatívy, na rozpočte spolupracuje s Radou, vykonáva politickú kontrolu činnosti Komisie. Spolurozhodovacie konanie je doplnkom k hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou.
EP je volený na päť rokov priamym hlasovaním podľa volebného systému danej krajiny. Predseda, v súčasnosti Patrick Cox, je volený na dva a polročné obdobie a zastupuje EP navonok. Vedie plenárne zasadnutia parlamentu v Štrasburgu. Výbory Európskeho parlamentu sa stretávajú v Bruseli (niektoré zdroje uvádzajú 17 stálych a tri nestále výbory). Poslanci pracujú v týchto výboroch:
? zahranično-politické a bezpečnostné záležitosti (AFET)
? poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka (AGRI)
? rozpočet (BUDG)
? ekonomické a menové záležitosti (ECON)
? energetika, výskum a technologický rozvoj (INDU)
? vonkajšie ekonomické vzťahy (ECON)
? právne záležitosti a práva občanov (LIBE)
? sociálne otázky a zamestnanosť (EMPL)
? regionálna politika (REGI)
? doprava a cestovný ruch (REGI)
? životné prostredie, zdravie a ochrana spotrebiteľov (ENVI)
? kultúra, mládež, vzdelávanie a masmédiá (CULT)
? rozvoj a spolupráca (DEVE)
? občianske slobody a vnútorné otázky (LIBE)
? kontrola rozpočtu (CONT)
? inštitucionálne záležitosti (AFCO)
? rybolov (PECH)
? procedurálne pravidlá, kontrola poverovacích listín, imunita (AFCO)
? práva žien (FEMM)
? rezolúcie (PETI)

Prácu poslancov možno rozdeliť do štyroch etáp:
– zasadnutie výborov v Bruseli
– zasadnutie politických klubov v Luxemburgu
– plenárne zasadnutie v Štrasburgu
– práca vo svojom volebnom obvode

obsah

3.3.3 Európska komisia (EK)

Európska komisia bola vytvorená zlúčením inštitúcií ESUO, EHS, Euratomu (pozri História EÚ). Predstavuje výkonný, iniciatívny a správny orgán únie. Je značne nezávislá, neprijíma inštrukcie od členských krajín, zabezpečuje, aby smernice prijaté Radou boli realizované, prijíma tiež normotvorné smernice, ktoré sú zaväzujúce pre členov, ich občanov a inštitúcie. Takisto zabezpečuje medzinárodnú spoluprácu. K jej právomociam patrí i predloženie sporu pred Súdny dvor, keď ide o záujmy spoločenstva.
EK vydáva dva dokumenty Zelenú a Bielu knihu, v ktorých prezentuje mienku komisie o danom probléme. Týmto spôsobom môžu zainteresovaní vyjadriť svoj názor pred začatím samotného legislatívneho procesu. Zelená kniha je súhrn prvotných myšlienok k danej téme vhodných do diskusie o špecifickom probléme. Biela kniha predstavuje podrobnejšie objasnenie iniciatívy spoločenstva.
Počet komisárov, ktorí sú volení na päť rokov podľa návrhu členskej krajiny, sa zvýšil v roku 1995 na dvadsať. Štáty s najväčším počtom obyvateľov majú po dvoch členov komisie, ostatné štáty po jednom Súčasným predsedom je Romano Prodi. Po rozšírení EÚ v roku 2004 bude každú krajinu zastupovať jeden komisár.
Komisári sa stretávajú raz do týždňa v Bruseli, rozhodnutie sa prijíma deviatimi hlasmi. Európska komisia sa delí na generálne direktoriáty (DG), za činnosť ktorých zodpovedajú jednotliví komisári.

? DG Transport a energetika
? DG Hospodárska súťaž
? DG Poľnohospodárstvo
? DG Rybolov
? DG Priemysel
? DG Informačná spoločnosť
? DG Výskum
? DG Ekonomické a finančné otázky
? DG Rozvoj
? DG Humanitárna pomoc
? DG Rozšírenie
? DG Vonkajšie vzťahy
? DG Obchod s tretími krajinami
? DG Ochrana zdravia a spotrebiteľa
? DG Regionálna politika
? DG Vzdelania a kultúra
? DG Rozpočet
? DG Životné prostredie
? DG Spravodlivosť a vnútorné záležitosti
? DG Zamestnanosť a sociálne otázky
? DG Dane a Colná únia
? DG Personálne záležitosti
? DG Finančná kontrola

obsah

3.3.4 Európsky súdny dvor (ESD)

Hlavnou úlohou je zabezpečovanie dodržiavania komunitárneho práva t. j. výklad a implementácia práva v súlade so zmluvami. „Na súdny dvor sa môže obrátiť každý členský štát, ktorý sa domnieva, že iný členský štát porušil komunitárne právo. Podanie môže urobiť aj Komisia voči niektorému z členských štátov.“
Dvor sa skladá z pätnástich sudcov a deviatich generálnych advokátov volených na šesťročné obdobie s možnosťou predĺženia. Každé tri roky dochádza k čiastočnej obmene menovaním šiestich alebo siedmich nových sudcov a troch advokátov. Významnou osobou je osoba kancelára, ktorý zhromažďuje podania a odvolania, koordinuje viac ako 600 zamestnancov a zabezpečuje chod SD. Členovia požívajú imunitu a počas vykonávania funkcie nemôžu byť odvolaní. Ich rozhodnutie je tajné.

obsah

3.3.5 Európsky účtovný dvor – Dvor audítorov (EÚD)

Ako už sám názov napovedá EÚD kontroluje legálnosť a spravodlivosť príjmov a výdavkov. Závery uverejňuje 15-členné kolégium (šesťročné funkčné obdobie) raz ročne vo výročnej správe. Dotknuté inštitúcie majú právo zaujať stanovisko k dokumentu.

obsah

3.3.6 Hospodársky a sociálny výbor (HaSV)

Spolu s Výborom regiónov patrí k poradnému orgánu Európskej komisie a Rady ohľadom EÚ a Euartomu. Názor tejto zložky však nie je záväzný, hoci medzi povinné témy na konzultáciu patrí hospodárska politika, voľný pohyb pracovných síl, slobodná voľba trvalého bydliska, zbližovanie zákonodarstva, doprava, voľný obeh služieb, vnútorný trh, sociálna politika, európsky sociálny fond, vzdelanie a rekvalifikácia, výskum a vývoj, ochrana životného prostredia.
Výbor tvorí 222 členov rôznych ekonomických a sociálnych vrstiev. Členovia sú menovaní na štyri roky a pracujú v deviatich sekciách. Výbor zasadá raz mesačne v Bruseli.

obsah

3.3.7 Výbor regiónov (VR)

VR bol zriadený Maastrichskou zmluvou. Ako poradný orgán sa vyjadruje k otázkam priamo súvisiacimi so životom občanov. Kroky v oblasti školstva a prípravy na povolanie, zdravotníctva, ochrany ŽP, kultúry, dopravy, telekomunikácii, energetiky a sociálnej politiky musia európske inštitúcie konzultovať. Na štvorročné obdobie je volených 222 členov, ktorí zasadajú v Bruseli trikrát ročne.

obsah

3.3.8 Ďalšie komunitárne organizácie zriadené dohodou o EÚ v roku 1993

? Európska agentúra pre ochranu ŽP (sídlo v Kodani)
? Európske stredisko pre rozvoj umeleckých odborov (Thessaloniky)
? Európsky úrad pre harmonizáciu trhu -ochranné známky (Madrid)
? Agentúra pre zdravie a bezpečnosť pracujúcich ( Španielsko)
? Európske observatórium omamných látok (Lisabon)
? Europol (Haag)
? Európska agentúra pre kontrolu a testovania liečiv (Londýn)
? Európske prekladateľské stredisko (Luxemburg)
? Úrad veterinárnej inšpekcie (Dublin)
? Európsky úrad pre prípravu na povolanie (Turín)

obsah

3.3.9 Európska rada (ER)

Od decembra 1974 pôsobí ako neformálny orgán, ktorý má dávať impulzy potrebné pre vývoj únie a stanovovať všeobecné politické smerovanie. Členmi sú najvyšší predstavitelia štátov, predseda EK, ministri zahraničných vecí a jeden člen Komisie. Ich stretnutie sa koná dvakrát ročne pod názvom summit v hlavnom meste predsedajúceho štátu. Závery z tohto rokovania musia byť rešpektované všetkými inštitúciami spoločenstva. Predsedníctvo Európskej rady je rotujúce, mení sa každý polrok. V súčasnosti je predsedajúcou členskou krajinou Grécko.

obsah

3.4 Financie a Európska únia

Zavedením jednotnej európskej meny euro v roku 1999 do platobného styku vo finančných ústavoch, resp. od 1. januára 2002 v bežnom styku vstúpilo spoločenstvo do novej etapy. Tento krok sa považoval za jeden z najriskantnejších v celej jeho histórii. Ale ako informovala tlač: " Vo všetkých krajinách eurozóny obyvatelia privítali príchod novej meny, čo sa odzrkadlilo aj v počiatočnom záujme o euro. Pred bankami a bankomatmi sa tvorili rady, ľudí si od prvých sekúnd nového roka vo veľkom vyberali eurá." Obavy vyvolával nedostatok bankoviek a euromincí v prvých dňoch, čo sa potvrdilo vo väčšej miere len v Taliansku. Omnoho väčšie vrásky na tvárach občanov eurozóny však spôsobilo zvýšenie cien. Napr. v už spomínanom Taliansku káva zdražela o 30 percent. So zvýšením cien má svoje skúsenosti aj spravodajca Slovenského rozhlasu v Nemecku Ján Šmihula, ktorý v jednom zo svojich príspevkov uviedol výsledky nedávneho prieskumu verejnej mienky Hamburského inštitútu. Tie ukázali, že od prechodu na euro menej nakupuje až 55 percent Nemcov, v susednom Francúzsku to bolo 22 percent obyvateľov. Hoci sa ceny v obchodoch jednoznačne zvýšili, odborníci nie sú jednotní v názore, či za tento stav môže skutočne len euro.
Zo širšieho pohľadu zavedenie jednotnej meny pomohlo podporiť dôveryhodnosť v európsky trh, ktorý je odolnejší voči špekuláciám. Ďalším pozitívnym krokom by mala byť harmonizácia DPH a spotrebných daní v EÚ. Tak či onak euro prinieslo do spoločenstva nový rozmer.

obsah

3.4.1 História Európskej menovej únie

Ako som už spomenula v stati o histórii celej EÚ, s myšlienkou európskeho menového systému prišiel roku 1971 Wernerov plán. Ten podnietil vznik Európskeho menového systému i ECU ( Európskej zúčtovacej jednotky). ECU sa však na skutočnú spoločnú menu nepodobala a o jej vytvorenie záujem postupom času upadal. Až roku 1989 po vypracovaní Doloresovho plánu sa začali členovia o myšlienku spoločnej meny viac interesovať. V roku 1990 sa lídri zhodli, že záujem o spoločnú menu úzko súvisí i s jednotnou menovou úniou a preto budú tieto snahy zjednotené. Budovanie menovej únie sa uskutočnilo v troch krokoch:
– zvýšenie menovej koordinácie, dokončenie jednotného trhu, vykonanie prípravných prác na zmenu Zmluvy (začaté 1. júla 1990).
– vytvorenie Európskeho systému centrálnych bánk
– prechod k fixným kurzom a spoločnej mene

Dôležitú rolu zohrala Maastrichská zmluva obsahujúca okrem iného aj kritériá, ktoré musia štáty spĺňať na to, aby sa stali členmi menovej únie:
? inflácia nesmie prevyšovať priemer troch členských štátov s najnižšou mierou inflácie o viac ako percento
? výnosy z desať ročných dlhopisov nesmú prevyšovať priemer troch členských krajín s najnižšou mierou inflácie o viac ako 2 percentá
? kurz meny krajiny uchádzajúcej sa o členstvo v menovej únii sa musí pohybovať v rámci 15 percentného pásma voči euru v období aspoň dva roky pred pričlenením krajín v EMÚ
? deficit vlády nesmie prekročiť 3 percentá HDP (hrubý domáci produkt)
? štátny dlh nesmie prevyšovať 60 percent HDP
V druhej polovici roku 1998 bolo v projekte spojených jedenásť štátov, aj keď nie všetky spĺňali dané podmienky. Išlo o nasledujúce štáty: Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Španielsko, Portugalsko, Írsko, Rakúsko a Fínsko. Dánsko, Švédsko a Veľká Británia sa nemienili projektu zúčastniť. Ako uviedol denník Práca 1. februára 2002 na svojich stránkach: „Podľa prieskumu verejnej mienky úspešné spustenie eura presvedčilo väčšinu Dánov a v súčasnosti by nové peniaze za staré koruny vymenila viac ako polovica obyvateľov.“
Od 1. januára 1999 sa premenili v jedenástich členských štátoch (Grécko sa pridalo o dva roky neskôr) na euro len verejné pôžičky. Od 1. januára 2002 sa začala spoločná mena používať v každodennom platobnom styku. Národné meny v obchodoch prestali definitívne platiť 1. marca 2002 (v Holandsku, Írsku a Francúzsku skôr). V bankách bolo možné zameniť bývalé národné meny za euro minimálne do konca roku 2002, vo väčšine krajín je toto obdobie ešte dlhšie.

obsah

3.4.2 Informácie o platidlách

Nová mena euro sa ponúka v dvanástich štátoch Európy od roku 2002. K základným informáciám patrí, že menšou jednotkou je cent (100 centov = 1 euro). Výhodou pomenovania je, že sa píše (okrem gréčtiny) vo všetkých jazykoch rovnako. Grafickým symbolom je písmeno podobné gréckemu epsilon s dvoma horizontálnymi čiarami pretínajúcimi stred písmena.
Vzhľad európskych bankoviek je jednotný pre všetky krajiny Európskej menovej únie. Predstavujú mosty ako symbol spolupráce, okná a brány ako symboly ducha otvorenosti v siedmich architektonických štýloch európskych dejín: bankovka EUR 5 klasický štýl, EUR 10 románsky štýl, EUR 20 gotický štýl, bankovka s hodnotou 100 EUR obdobie baroka a rokoka, EUR 200 obdobie architektúry skla ocele a bankovka v hodnote 500 EUR modernú architektúru 20. storočia. Zobrazené motívy na bankovkách nemajú konkrétnu predlohu. Dôvodom je, aby sa bankovky nepriraďovali k danému štátu, ale celej menovej únii. Sú vytvorené podľa návrhu rakúskeho umelca Roberta Kalina, ktorý hodnotila nielen odborná porota, ale i časť obyvateľov EÚ. Víťazný návrh vybrala v decembri 1996 rada Európskeho menového inštitútu.
Európske mince sa však na rozdiel od bankoviek líšia jednou stranou. Jednotnú stranu navrhol belgický umelec Luco Luycx. Ich hodnoty sú 1, 2, 5, 10, 20 a 50 centov , 1a 2 eura. Druhá strana mincí je pre každý štát špecifická, napriek tomu sú platné vo všetkých štátoch menovej únie. Výroba bankoviek a mincí začal už v roku 1999 v jedenástich krajinách okrem Luxemburska. Ich tlač a razenie riadia centrálne banky jednotlivých štátov, čo ukazuje už spomínaný príspevok spravodajcu Jána Šmihulu z Nemecka: „ Nové bankovky euromeny nie sú až také odolné ako staré marky. Mnohé bankovky vydržali dokonca len tri mesiace. Podľa šéfa hlavnej pokladnice Spolkovej banky vo Frankfurte and Mohanom Petra Waltera museli v období od januára do marca tohto roku 2002 stiahnuť z obehu viac ako 50 miliónov bankoviek. Za opotrebované bankovky museli nemeckí daňoví poplatníci zaplatiť približne 5 miliónov eur. Výroba jednej bankovky stojí údajne 10 centov.“

obsah

3.4.3 Finančné inštitúcie

3.4.3.1 Európska centrálna banka (ECB)
Vznikla Maastrichskou zmluvou z roku 1993. Sídlom banky sa stal Frankfurt nad Mohanom. ECA predstavuje nezávislú inštitúciu, ktorú nemôžu ovplyvňovať predstavitelia jednotlivých štátov, ani zástupcovia EÚ. Jediným orgánom, ktorý môže vykonávať kontrolu je menová subkomisia Európskeho parlamentu. Zásady menovej politiky spoločenstva formuluje Rada Guvernérov ECB zložená členov výkonného výboru (prezident Wim Duisenburg, viceprezident, štyria ďalší členovia) a guvernérov národných bánk. Akcionármi sú všetky národné centrálne banky členských štátov. Podiel jednotlivých centrálnych bánk bol určený na základe ich podielu na celkovom HDP v rámci EÚ a podielu na celkovom počte obyvateľstva. ECB a národné banky eurozóny tvoria systém nazývaný Európsky systém centrálnych bánk (ESCB).

obsah

3.4.3.2 Európska investičná banka

Predstavuje finančný ústav pre dlhodobé alebo strednodobé financovanie. Poskytuje úvery v oblasti priemyslu, infraštruktúr, telekomunikácií, ochrany ŽP, energetiky. Financuje aktivity v menej rozvinutých oblastiach EÚ, ale pôžičky z nej čerpajú i krajiny mimo únie. V roku 1981 prijala za účtovnú jednotku ECU. Je neziskovou organizáciou, na svoje operácie využíva pôžičky od EÚ a z medzinárodných kapitálových trhov. Banku riadi Rada guvernérov (každý člen nominuje jedného ministra) a Správna rada (25 členov).

obsah

3.5 Rozpočet

Spoločná rozpočtová politika tvorí základ aktivity EÚ. Jadrom je ročná procedúra zostavovania a sumarizácia rozpočtu Únie a jej inštitúcií. Na tomto procese sa podieľajú EK, EP, REÚ. Ako prvá podáva návrh EK ministrom členských štátov, ktorí posunú návrh na schválenie parlamentu. Až po jeho odsúhlasení v tejto inštitúcií a s podpisom prezidenta parlamentu vstupuje do platnosti.

3.5.1 Zdroje a využitie

Rozpočet Európskej únie má štyri zdroje príjmu:
? výnosy z colných poplatkov za tovar prevážaný na územie únie
? odvod z importovaných poľnohospodárskych produktov
? príspevok z príjmov DPH v jednotlivých členských štátoch
? príjem z HDP v jednotlivých krajinách

Necelá polovica rozpočtu smeruje do poľnohospodárstva a do spoločnej hospodárskej politiky. Štatistiky z roku 1988 uvádzajú 62,1 percent v roku 1997 okolo 49 percent celého objemu financií. Do administratívy prichádza len 5 percent z rozpočtu, preto nie je na mieste hovoriť o „veľkej bruselskej byrokracii“. Celkový počet zamestnancov európskych inštitúcií je asi 25 tisíc (3 500 pracuje pre Európsky parlament), čo predstavuje 5 úradníkov na 100 tisíc obyvateľov (v členských krajinách je to 3 220 úradníkov).
Okrem poľnohospodárstva a inštitúcií sú prostriedky zo spoločného rozpočtu venované na hospodársku a sociálnu harmonizáciu členov, ďalej do tzv. vnútornej politiky – výskum, vývoj, kultúra, energetika, priemysel, doprava, životné prostredie.

obsah

3.5.2 Regionálna politika

Predstavuje jedinečnú spoločnú politiku založenú na finančnej solidarite. Umožňuje použiť okolo 35 percent prostriedkov z rozpočtu EÚ, ktoré prichádzajú z bohatších krajín v znevýhodnených regiónoch.

obsah

3.5.2.1 Nástroje solidarity v členských krajinách

Finančné prostriedky sa využívajú pomocou štyroch štrukturálnych fondov:
? Európsky fond regionálneho rozvoja ERDF - infraštruktúra, investície do nových pracovných miest, miestne rozvojové projekty a pomoc malým firmám
? Európsky sociálny fond ESF - podpora návratu nezamestnaných do pracovného života
? Finančný nástroj na riadenie rybolovu FIFG - pomáha adaptovať a modernizovať priemysel rybolovu
? Riadiaca sekcia Európskeho poľnohospodárskeho a garančného fondu EAGGF - podpora vidieka a pomoc farmárom

Kohézny fond bolo založený v roku 1993 ako fond solidarity na pomoc Portugalsku, Španielsku, Írsku a Grécku. Pomoc sa uplatňuje v oblasti životného prostredia a dopravy.
Štyri ďalšie komunitné iniciatívy sa venujú riešeniu problémov zasahujúcich celé územie Európskej únie:
? INTERREGAL III - cezhraničná spolupráca
? LEADER + - spájanie aktivít na hľadanie stratégií udržateľného rozvoja
? URBAN II - inovačné stratégie pri obnove miest
? EQUAL - eliminácia nerovností a diskriminácie na trhu práce

obsah

3.5.2.2 Predstupová pomoc kandidátom na vstup do EÚ
V rámci rokovaní vypracovali obe strany Partnerstvo pre vstup. Definovali v ňom najzávažnejšie problémy, ktoré bolo potrebné prekonať. Desiatim kandidátskym krajinám východnej a strednej Európy poskytla EÚ financie z troch programov:
? PHARE (od roku 1989) - skvalitňovanie inštitúcií, administratívy, štátnych orgánov s úlohou zabezpečiť správnu aplikáciu práva
? SAPARD (od roku 2000) - podpora snáh kandidátov pripojiť sa k spoločnej poľnohospodárskej politike (prispôsobenie sa infraštruktúry, kvalita potravín, ochrana spotrebiteľa)
? ISPA (od roku 2000) - línia Kohézneho fondu, podpora v oblasti životného prostredia a dopravy.

obsah

3.5.3 Prax

Financie sú rozdelené podľa krajín a cieľov. Každý členský štát alebo región predkladá svoje návrhy v súlade s problematikou, ktorú navrhne Komisia. Po doručení návrhov, EK rokuje s členmi o forme realizácie a po úspešnej diskusii vyčlení prostriedky na implementáciu programu. O detailoch rozhodnú národné, resp. miestne orgány. Sú vybrané konkrétne inštitúcie, ktoré sa majú podieľať na realizácií projektu - termín je fixný. Celý tento proces je monitorovaný poverenými organizáciami, ktoré informujú Komisiu a garantuje ich správne využitie. Je dôležité, že fondy spoločenstva neslúžia ako prostriedky šetriace krajinám ich vlastné rozpočty. Členovia sú si vedomí zodpovednosti, ktorá s financiami prichádza.

obsah

Únia sa stala hospodárskou, obchodnou a menovou silou, no na svojej politickej sile, ktorú jej dala Maastrichská zmluva, ešte stále pracuje. Buduje a udržiava styky s ostatnými krajinami i organizáciami. Má štatút pozorovateľa OSN, tu ju zastupuje i stála delegatúra EK a predsedníctvo Rady. Vlastným menom podpísala okolo päťdesiat konvencií a dohôd Spojených národov.

obsah

Nepochybne hlavným partnerom EÚ sú po politickej a aj po obchodnej stránke Spojené štáty americké. V roku 1995 sa dohodli v Madride na založení nového hospodárskeho partnerstva. V rámci transatlantického programu sa dohodli o vzájomnom uznaní skúšobných metód a hodnotení, o colnej spolupráci a o ekvivalencii veterinárnych noriem.
Obaja partneri zdôraznili, že táto spolupráca nemá za cieľ prospievať len im dvom. Jej poslaním je prispieť k tvorbe otvorenejšieho a prístupnejšieho celosvetového obchodu. Súbežne so zbližovaním amerických a európskych podnikateľov, obchodných spoločností a medzivládnych organizácií dochádza k tlaku zo strany EP a amerického kongresu na hlbšie angažovanie sa do procesu spolupráce. V roku 1998 publikovali dokument o ďalšej spolupráci do budúceho storočia. Po 11. septembri 2001 sa prehĺbila spolupráca v oblasti boja proti terorizmu a jadrovým zbraniam.
Spor medzi EÚ a USA vznikol v marci 2002, keď sa USA rozhodli zaviesť 30 percentné clo na dovoz ocele na svoje územie. Tento krok EÚ ostro odsúdila. Napätie vo vzájomnom vzťahu vyvoláva tiež obchod Únie s Kubou, Iránom, Líbiou, na ktoré je uvalené embargo zo strany Spojených štátov. EÚ nesúhlasí s ich vyhláseniami, že obchodujúce spoločnosti by mali byť sankciované.

obsah

3.6.2 Ázia a Latinská Amerika

Ázia je pre Európu v súčasnosti rovnako dôležitá ako bola v čase Hodvábnej cesty a obchodovania s korením. Ekonomické dôvody sú na prvý pohľad zrejmé: polovica svetovej populácie žije v Ázii a prichádza odtiaľ aj štvrtina celkovej svetovej produkcie. Vo svetovom obchode je dôležitá aj Latinská Amerika. Európska únia uzavrela s krajinami Ázie a Latinskej Ameriky obchodné dohody. Spolupráca s týmito krajinami sa deje v oblasti hospodárskej spolupráce, politického dialógu a technickej podpory najmenej rozvinutým krajinám. Programy sa dohodli aj v konkrétnych oblastiach, napr. energetický program pre krajiny ASEAN, program prenosu know-how v oblasti likvidácie odpadu a spolupráca medzi vyššími vzdelávacími inštitúciami.

obsah

3.6.3 Partnerstvo EÚ so stredomorskou oblasťou

Krajiny stredomorskej oblasti, ktoré nie sú členmi EÚ, sú tiež dôležitými partnermi Európskej únie: Alžírsko, Cyprus, Egypt, Izrael, Jordánsko, Libanon, Malta, Maroko, Palestína, Sýria, Tunisko a Turecko. V roku 1995 bolo v Barcelone schválené Partnerstvo EÚ s krajinami stredomorskej oblasti, ktoré sa týka nielen otázok hospodárstva a obchodu, ale aj ďalekosiahlej spolupráce v oblasti bezpečnosti založenej na mierovom urovnávaní konfliktov, kontrole zbraní a prehĺbenia hospodárskych a obchodných vzťahov. Partnerstvo zahŕňa aj spoluprácu v sociálnej a kultúrnej oblasti a politický dialóg o otázkach ľudských práv alebo zákonov a demokracie. Súčasťou spolupráce EÚ je ich prispievanie na množstvo podporných programov v prospech partnerských krajín.

obsah

3.6.4. Rokovania s krajinami východnej a strednej Európy a s Cyprom

Rokovania sa začali v roku 1998. Kandidátom na vstup predostrela EÚ jasné kritériá - stabilita zaručujúca demokraciu, rešpektovanie ľudských práv a práv národnostných menšín, funkčné trhové hospodárstvo, schopnosť integrácie do únie a napĺňanie jej cieľov. Sama európska pätnástka si uvedomila, že rozšírenie prináša mnoho otáznikov. Preto už v roku 1997 publikovala dokument AGENDA 2000 prezentujúci problémy súvisiace s rozširovaním EÚ.
Základné body dokumentu AGENDA 2000
? posilnenie a reforma politiky spoločenstva tak, aby bola adaptabilná po rozšírení únie. (jednotná poľnohospodárska politika a súdržnosť hospodárskej a sociálnej politiky)
? posúdenie prihlášok krajín uchádzajúcich sa o členstvo z hľadiska rešpektovania demokratických princípov a právnych predpisov, ich perspektív hospodárskeho vývoja a ich schopnosť rešpektovať legislatívu spoločenstva, ktorá už vstúpila do platnosti (acquis communautaire)
? stanovenie finančného rámca únie po roku 2000, ktorý umožní politický vývoj spoločenstva a plynulé rozšírenie únie s využitím primeraného rozpočtového limitu

12. – 13. decembra 2002 vyvrcholili predvstupové rokovania desiatich štátov bývalého východného bloku s EÚ. Kandidáti do poslednej chvíle bojovali o čo najväčšie dotácie z európskych fondov, ktoré im majú pomôcť pripraviť sa na členstvo. Plán rozšírenia alebo "európsky veľký tresk" nemá v dejinách obdobu. Ide o zväčšenie územia EÚ o 34 percent a prírastok o 105 miliónov občanov. Vstup desiatich krajín (Slovensko, Slovinsko, Poľsko, Maďarsko, Česko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Malta, grécka časť Cypru) do spoločenstva by sa mal zavŕšiť v máji roku 2004, podpismi zmlúv o vstupe.
Nespokojnosť vládla v tureckej delegácií. Tá v mene svojej krajiny obvinila Francúzsko, z kampane proti tureckému vstupu. EÚ ponúkla Turecku začiatok rokovaní o vstupe v roku 2005. Nespokojnosť vládla aj okolo vstupu Cypru, ktorý je rozdelený na grécku a tureckú časť - do Únie bola prizvané len územie patriace Grécku.

obsah

obsah

4 ZÁVER

Dúfam, že moja práca priniesla základný prehľad o štruktúrach a fungovaní Európskej únie, do ktorej sa v máji 2004 chystá vstúpiť aj Slovenská republika. O tomto významnom kroku sa rozhodne 16. a 17. mája tohoto roku v referende. Napriek závažnosti tohoto kroku, je informovanosť o Európskej únii, o jej fungovaní, o našich povinnostiach i právach, výhodách i nevýhodách veľmi malá, zvlášť v porovnaní so susednými krajinami.
A teraz je len na nás ako sa vyjadríme.

obsah

5. RESUMÉ

More then three years had our country negotiate with European Union about our membership. But a lot of Slovaks have no information about this organisation. We wanted to show its history, institutions and work in this project as simple as it was possible.

obsah

6. BIBLIOGRAFIA

Ahoj, Európa. 2000. Bratislava : Max Media. 2000.

Európa ... otázky a odpovede, ako funguje Európska únia? Bratislava : Delegácia Európskej komisie v Slovenskej republike, 1998. 30 s.

Európsky zápisník. 2002. Bratislava : Founadtion génération Europe, Iuventa 2002. 108 s.

FONTAIN, Pascal. 1998. Európa v 10 bodoch. Nitra : Ústav vedecko-technických informácií pre pôdohospodárstvo, 2000. 66 s.

HAJŠEL, Robert. 2002. Slovensko a Európska únia. Bratislava : Delegácia Európskej komisie v Slovenskej republike, 2002. 50 s.

Inštitúcie a orgány Európskej únie. 2001. Bratislava : Delegácia Európskej komisie v Slovenskej republike, 2001. 23 s.

KATUŠČÁK, Dušan. 1998. Ako písať vysokoškolské a kvalifikačné práce. 2. dopl. vyd. Bratislava: Stimul, 1998. 119 s. ISBN 80-85697-82–3

Lexikón. 2002. 2. dopl. vyd. Bratislava : Delegácia Európskej komisie v Slovenskej republike, 2002. 101 s.

LOMBARDINI, Veronica. 2001. Európska únia vznik, vývoj, súčasnosť. Bratislava : Štátny pedagogický ústav, 2001. 55 s.

PORUBSKÝ, Juraj: Európska únia čaká každého. In: Pravda, 14. december 2002, príloha. s.1.

Regionálne politika Európskej únie. 2002. Bratislava : Delegácie Európskej komisie v Slovenskej republike, 2002. 34 s.

Rozšírenie európskej únie, historická príležitosť. 2001. Bratislava : Delegácia Európskej komisie v Slovenskej republike, 2001. 47 s.

WEIDENFELD, W., WESSELS, W. 1996. Európa od A po Z. Sprint, 1997. 271 s.

Zmena presiahla hranice eurozóny. 2002. Bratislava : Pravda, 1.2.2002, s. 16.

obsah

7. PRÍLOHY

č. 1 Tabuľka o počte jednotlivých zástupcov v orgánoch Európskej únie
č. 2 Graf poslancov Európskeho parlamentu a ich roztriedenie do strán
č. 3 Tabuľka so základnými informáciami o terajších členoch Európskej únie
č. 4 Komisár EÚ pre rozšírenie Gunter Verheugen
č. 5 Mapka krajín s menou euro
č. 6 Vymenný kurz
č. 7 Prehľad euro mincí a bankoviek
č. 8 Výsledky ankety

obsah

Tabuľka o počte jednotlivých zástupcov v orgánoch EÚ

Graf poslancov EP a ich príslušnosť k strane

1......EEP / DE -Skupina Europskej ľudovej strany a Európskych demokratov
2......PES - Skupina Strany európskych socialistov
3......ELDR - Skupina Európskej liberálnej, demokratickej a reformnej strany
4..... Zelení / EFA - Skupina Zelených v EP / Európska slobodná aliancia
5..... GUE / NGL - Konferencia skupín Európskej spojenej ľavice/ Severskí ľavicoví zelení
6..... UEN - Únia za Európu národov
7..... EDD - Skupina za Európu demokracií a rozmanitostí
8..... NI - Nezávislí

obsah

Tabuľka so základnými informáciami o terajších členoch EÚ

ANKETA

Ankety sa zúčastnili študenti prvého a tretieho ročníka Gymnázia M.M. Hodžu.
Bolo položených osem otázok, na ktoré odpovedalo spolu tridsať dievčat (bordová farba) a osemnásť chlapcov (modrá farba). Štruktúru podľa veku viď v tabuľke.

Jednou z otázok ankety bolo vymenovanie aspoň jedného predstaviteľa EÚ. Správne odpovedalo jedenásť percent opýtaných chlapcov a prekvapivo ani jedno dievča. Naopak, na otázku:
„ Aká mena platí v krajinách Európskej únie?“ odpovedali všetci študenti správne.
Z kandidátskych krajín bolo najčastejšie spomínané Slovensko, na druhom mieste jeho partneri z Visegrádskej štvorky (viac ako 85 percent), na tretom mieste figurovali pobaltské krajiny, za nimi Slovinsko a ako posledné Rumunsko, ktoré spomenulo desať respondentov. Nik z opýtaných neuviedol ako kandidujúcu krajinu Bulharsko. K najväčším výhodám vstupu Slovenska do EÚ podľa opýtaných patrí:
– práca a štúdium v zahraniční (30 percent chlapcov, 48 percent dievčat)
– rast ekonomiky (33 percent chlapcov, 15 percent dievčat)
– cestovanie (16 percent chlapcov, žiadne percento dievčat)
– zvyšovanie životnej úrovne (3 percentá chlapcov, 9 percent dievčat)
– dotácie z EÚ (3 percentá chlapcov, 12 percent dievčat)
– jednotná mena
– bezpečnosť
Posledná anketová otázka súvisela s financovaním projektu Comenius Links, na ktorom spolupracujú študenti septimy nášho gymnázia spolu so študentmi z Litvy a Rakúska. Šesť percent dievčat a 27 percent chlapcov správne odpovedalo, že financie na projekt sú čerpané z predvstupového fondu Phare.

obsah